Návrat do Sýrie: Pohľad do krajiny po rokoch vojny
Na začiatku leta som sa dozvedel, že po viac ako dvanástich rokoch je opäť možné získať víza do Sýrie. Rozhodol som sa to vyskúšať. Na Sýriu som mal nostalgické spomienky z čias štúdií, keď som tam rok študoval arabčinu. Bolo to ešte pred občianskou vojnou, keď bolo v Sýrii lacno, ľudia boli milí a radi sa bavili s cudzincami. Sýria má podľa mňa najlepšie antické archeologické vykopávky na svete (a nemyslím len Palmýru, ale predovšetkým menej známe mesto Dura Europos na brehoch Eufratu) a nejorientálnejšie orientálne mestá.
Na cestu do Sýrie som sa vydal taxíkom z Bejrútu, stálo ma to 120 dolárov. Cesta by trvala asi dve hodiny, keby byrokracia na hraniciach fungovala lepšie. S hraničnými kontrolami trvá asi päť hodín. U libanonskej pasovej kontroly stojí hlúčik ľudí. Vyzerajú ako Sýrčania, ale mnohí z nich držia v rukách nemecké pasy. Asi sa tešia, že sa zase dostanú do Sýrie. U bočného okienka stojí druhá, o niečo menšia fronta Sýrčanov. Z nápisu na okienku sa dozvedám, že tam vybavujú Sýrčanov, ktorí žili v Libanone ako utečenci a teraz sa chcú trvale vrátiť domov. Druhý nápis „platba pokút“ naznačuje, že mnohí z nich ešte budú musieť zaplatiť pokutu za to, že boli v Libanone bez dokladov.
Na sýrskej strane hranice si potrebujem vybaviť víza. Najväčšie zdržanie spôsobí to, že pohraničník musí nájsť Slovenskú republiku v dlhom zozname krajín, ktorých občania majú nárok kúpiť si víza priamo na hraničnom prechode. Zoznam je vytlačený na niekoľkých A4 stranách a prejsť ho prstom od začiatku do konca chvíľu trvá. Nakoniec platím 70 dolárov a dostávam vízum do pasu.
V Sýrii sa všetko vyřizuje tak, že sa zeptáte nějakého známého a on vám něco doporučí. Tak jsem si našel taxikáře, který mě odvezl z Bejrútu do Damašku. Tak jsem si našel hotel a zjistil, odkud jezdí autobusy do Aleppa. Kdybych v zemi nikoho neznal a snažil se cestu zorganizovat předem přes internet, jak je dnes zvyklá většina evropských turistů, asi bych neuspěl nebo bych za všechno zaplatil mnohonásobně více. Jakmile však budou syrské hotely na Bookingu, doporučuji Sýrii všem dobrodružným turistům
Řidič taxíku mi vysvětluje, že po pádu Assadova režimu v prosinci 2024 nový režim kompletně vyměnil personál na hranicích. Nový personál nejen že nemá uniformy, ale bohužel ani moc dobře nezná svou práci. Kdo ví, jestli nový celník vůbec někdy viděl slovenský pas. Následuje ještě celní kontrola, kterou taxikář urychlí dvaceti dolary.
Medzi hranicou a Damaskom prechádzame ešte niekoľkými check-pointmi, ale všade nás púšťajú bez kontroly. Na niektorých kontrolných stanovištiach majú príslušníci nových sýrskych bezpečnostných zložiek tváre zakryté čiernymi šatkami. Asi starý zvyk z čias pred niekoľkými mesiacmi, keď ešte neboli príslušníkmi bezpečnostných zložiek, ale islamistickými bojovníkmi v púšti.
Štatistiky Svetovej banky ukazujú, že až 70 percent Sýrčanov žije pod hranicou chudoby. Život v tejto krajine rozhodne nie je ľahký, ale na tržnici Hamidiyye v Starom meste Damasku, ktoré je zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, to na prvý pohľad nie je vidieť. V obchodíkoch panuje čulý ruch. Dokonca aj obchody so suvenírmi zamerané na turistov v uličke za legendárnou Umajjovskou mešitou sú stále na svojom mieste. Premýšľam, kto v nich za posledných pätnásť rokov nakupoval.
V Sýrii neboli ani pred vojnou davy turistov a počas vojny ich tam muselo byť ako šafran. Ceny v obchodoch, kaviarňach a reštauráciách sú nižšie ako v Bratislave, ale s kreditnou kartou v celej krajine neuspejete. Tu sa platí hotovosťou, ale zmenárne sú na každom kroku.
Pri prechádzke starým mestom mi pripadá, že vidím viac ľudí vo vidieckom oblečení, v takzvaných džalabijích, košeliach dlhých až po zem, a v turbanoch. Nie som jediný, kto si to všimol. Sýrski známi z mestskej strednej triedy sa o vidiečanoch vyjadrujú pohŕdavo. Vojna vraj urýchlila migráciu z vidieka do miest. V záverečnej fáze, keď mestá obsadili povstalci, s nimi prišla ďalšia vlna vidiečanov. Mestskí obyvatelia nemajú o ich inteligencii a kultúrnej úrovni valnú mienku. Asi sa ich i trochu boja. Mnohí z nich sú vraj bývalí povstalci.
Na uliciach je tiež vidieť viac zbraní. Niektorí držia v ruke kalašnikov, niektorí majú uniformu, niektorí len najrôznejšie maskáče, niektorí civilné oblečenie. Ozbrojenci však nepôsobia agresívne. Nezdá sa, že by sa nový režim snažil prostredníctvom ozbrojených zložiek nastoliť na uliciach nový poriadok. Len zapadajú do miestneho koloritu. V zemi sa cítim po celú dobu bezpečne. Len občas si všimnem, že niektorý z ozbrojencov má zbraň nonšalantne odistenú alebo nedbalo drží prst na spúšti. V zemi síce od roku 2011 zúri vojna, ale ani za tak dlhú dobu im asi nikto nevysvetlil, ako bezpečne zaobchádzať so zbraňou.
Na odporúčanie známych si vyberám hotel v centre mesta. Hlavným kritériom výberu je, že má vodu a elektrinu dvadsaťštyri hodín denne. Pre väčšinu Sýrčanov to nie je samozrejmosť a od pádu režimu sa dostupnosť týchto komodít pre mnohých ešte zhoršila. Elektrina tečie len niekoľko hodín denne a voda tečie do potrubia len raz za pár dní. V tú dobu sa všetci snažia naplniť veľké plastové nádrže, ktoré majú na strechách. A to sme v centre hlavného mesta.
Druhý deň cestujem autobusom z Damasku do Aleppa, metropoly severnej Sýrie. Autobusy jazdia často a na sýrske pomery relatívne spoľahlivo. Inými slovami, cestovný poriadok autobusov síce existuje, ale je skôr orientačný. Autobus vyrazí, až vodič usúdi, že predal dostatočný počet lístkov. Cestujúcich je ale dosť, takže to väčšinou netrvá dlho.
Diaľnica medzi Damaskom a Aleppom je, stručne povedané, funkčná. Do európskych štandardov má ďaleko, ale nie je zničená vojnou a dá sa po nej cestovať celkom normálnou rýchlosťou. Z okna autobusu sú však na prvý pohľad vidieť následky vojny. V niektorých mestách pri ceste nezostala stáť ani jedna budova. Za päť hodín som v Aleppe.
Na rozdiel od centra Damasku sú v Aleppe následky vojny vidieť na každom kroku. V Aleppe sa bojovalo priamo v centre, mnoho budov je teda zničených. Krytý bazár a Citadela (veľký hrad na kopci priamo v centre mesta), ktoré sú tiež svetovým kultúrnym dedičstvom a podľa môjho názoru jedným z najkrajších príkladov stredovekej architektúry Blízkeho východu, utrpeli vo vojne značné škody. Zároveň je však ich rekonštrukcia prioritou, preto všade prebiehajú stavebné práce.
Citadela už opäť víta turistov, i keď okrem seba som v celom meste žiadnych nevidel. Väčšina bazáru už tiež funguje. Z môjho pohľadu mu na kúzle pridáva, že obchody so suvenírmi nahradili obchody, ktoré predávajú tovar bežnej spotreby pre miestnych obyvateľov. Trh je teda skutočne živým obchodným miestom a nie turistickým skanzenom.
V Sýrii je teda možnosť si prezrieť jedinečné historické pamiatky a zažiť skutočne jedinečnú atmosféru, a to bez toho, aby okolo vás pobehovali stovky ďalších turistov s fotoaparátmi, ako je tomu v Istanbule alebo v Maroku.
Napriek tomu by som s návštevou Sýrie ešte nejakú dobu počkal. Nie kvôli bezpečnosti, ale preto, že Sýria ešte nie je na turistov úplne pripravená.
