Administratíva Donalda Trumpa zaujíma odmietavý postoj voči Európskej komisii a jej predsedníčke Ursule von der Leyenovej. Základom tohto prístupu sú ideologické princípy „Amerika na prvom mieste“ (America First), ktoré sa prejavujú v ekonomických a obchodných konfrontáciách, spochybňovaní bezpečnostných aliancií, sporoch o regulačnú suverenitu a priamych rétorických útokoch. Všetky tieto faktory spoločne prispievajú k stratégii, ktorej cieľom je zásadne preformovať transatlantické vzťahy.

Protekcionizmus, nacionalizmus a pohŕdanie multilateralizmom

Zahraničná politika Donalda Trumpa je dôsledne charakterizovaná protekcionizmom, nacionalizmom a pohŕdaním multilateralizmom, čo má hlboké dôsledky pre európsku politiku, najmä vo vzťahu k NATO, obchodu a rastúcemu vplyvu krajnej pravice. Tento prístup je prejavom zásadného pohŕdania multilateralizmom a medzinárodnými alianciami a partnerstvami.

Donald Trump je vnímaný ako významný predstaviteľ takzvanej populistickej krajnej pravice, ktorej hlavným rysom zahraničnej politiky je anti-globalizmus. Z tejto perspektívy je západná civilizácia chápaná ako súbor tradičných myšlienok, ktoré sú v ohrození z dôvodu túžby po moci byrokratického aparátu multilaterálnych inštitúcií. Táto byrokracia je vnímaná ako medzinárodná elita, ktorá je v rozpore s národnými hodnotami a kompromituje výkon štátnej suverenity. Agenda „Amerika na prvom mieste“ presadzuje zvýšený protekcionizmus, čo je v priamom rozpore so záväzkom EÚ k voľnému obchodu a multilateralizmu.

Doktrína „Amerika na prvom mieste“ a jej pohľad na medzinárodné aliancie a inštitúcie

Trump výslovne vníma EÚ ako subjekt „namierený proti americkým záujmom“, pričom slávne vyhlásil, že „EÚ bola vytvorená, aby ‚okradla USA’“. Toto presvedčenie ho vedie k spochybňovaniu takmer každého aspektu európskej politiky, od regulácie internetu po obranu.

Jeho svetonázor považuje Európanov za „predĺženie jeho domácej politickej opozície – a všetci ho a Ameriku chcú okradnúť“. Jeho zahraničná politika je „predĺžením jeho domácej politiky“, kde zahraničné záležitosti slúžia ako nástroj na získavanie politických bodov a obviňovanie cudzincov z neúspechov USA. Európa sa tak stáva „symbolom politických ideálov, ktoré sa Trump snaží eliminovať, transformovať a podmaniť si“. Jeho prístup sa vyznačuje „maximálnym narušením“ a „otvoreným nepriateľstvom“ voči EÚ, čo svedčí o ignorovaní zavedených medzinárodných noriem a aliancií, uprednostňujúc transakčnú a sebeckú zahraničnú politiku.

Zahraničná politika Donalda Trumpa nie je len transakčná, ale je hlboko zakorenená v konzistentnej anti-globalistickej, nacionalistickej ideológii, ktorá vníma medzinárodnú spoluprácu a multilaterálne inštitúcie ako inherentne antagonistické voči národným záujmom a suverenite USA. Tento prístup je priamym rozšírením jeho domácej agendy „MAGA“, kde sú „liberáli a cudzinci“ vnímaní ako jedna, prepojená opozícia. Opakované odkazy na Trumpovu zahraničnú politiku ako protekcionistickú, nacionalistickú a anti-globalistickú a explicitné tvrdenie, že „Trumpova zahraničná politika je rozšírením jeho domácej politiky“ a že „Európania sú rozšírením jeho domácej politickej opozície“ , naznačujú, že odmietanie EÚ nie je len špecifickým politickým nesúhlasom, ale zásadným ideologickým stretom. EÚ, ktorá je zástancom multilateralizmu , je vnímaná ako prejav „liberálneho medzinárodného poriadku“, ktorý sa Trump snaží globálne demontovať. Metódy „eliminácie, transformácie a podriadenia“ sú univerzálne aplikované, doma aj v zahraničí, čo poukazuje na jednotnú stratégiu proti vnímaným „liberálnym a zahraničným obmedzeniam“.

Anti-Globalistický naratív a jeho vnímanie multilaterálnych inštitúcií

Jadrom Trumpovho anti-globalistického naratívu je tvrdenie, že „západná civilizácia je vnímaná ako súbor tradičných myšlienok, ktoré sú v ohrození z dôvodu túžby po moci byrokratického aparátu multilaterálnych inštitúcií“. To zahŕňa aj rámcovanie obáv z klimatických zmien ako pokusov o podkopanie štátnej suverenity.

Trumpovo prvé funkčné obdobie bolo svedkom odstúpenia USA od multilaterálnych inštitúcií, ako sú Parížska dohoda, WTO, WHO a UNESCO, pričom sa očakáva, že tento vzorec bude pokračovať aj v jeho druhom funkčnom období. Tento odchod z multilaterálneho poriadku je z pohľadu EÚ „určujúcim znakom“. Jeho širším cieľom je „úplný útok na bašty, kde sídli moc liberálov a cudzincov“, a to tak doma, ako aj v zahraničí, čo zahŕňa „elimináciu aliancií a medzinárodných záväzkov“.

Označenie EÚ za „nepriateľa“ nie je len zápalnou rétorikou, ale zámerným strategickým krokom na delegitimizáciu bloku ako partnera, ospravedlnenie jednostranných krokov a vytvorenie naratívu obete („čo nám robia v obchode“). Taktiež to slúži na zníženie očakávaní spolupráce a prípravu domáceho publika na konfrontačné politiky. Trump výslovne označil EÚ za „nepriateľa“ kvôli obchodným praktikám. Toto nie je náhodná poznámka; je to verejné vyhlásenie, ktoré predefinuje vzťah z partnera na protivníka. Tvrdenie, že „EÚ bola vytvorená, aby ‚okradla USA’“ , potvrdzuje jeho vnímanie. Označením EÚ za „nepriateľa“ môže Trump ospravedlniť agresívne ekonomické opatrenia (clá) a transakčný prístup k alianciám, čím presúva bremeno vnímanej „nespravodlivosti“ na EÚ. Táto rétorika tiež slúži na získanie domácej podpory tým, že USA sú zobrazované ako vykorisťované, čím legitimizuje jeho agendu „Amerika na prvom mieste“ a jednostranné kroky. Je to psychologická a politická taktika na prípravu pôdy pre jeho konfrontačný prístup.

Trumpovo pohŕdanie multilateralizmom a preferencia bilateralizmu predstavuje priamu hrozbu pre základný princíp kolektívneho konania a integrácie EÚ. Jeho stratégia má za cieľ „rozdeliť a dobyť“ v rámci Európy , čím oslabuje schopnosť EÚ pôsobiť ako jednotný geopolitický aktér. Identita EÚ je hlboko prepojená s multilateralizmom. Trumpovo „zásadné pohŕdanie multilateralizmom a medzinárodnými alianciami“ a jeho preferencia „priamych rozhovorov“ obchádzajúcich NATO a EÚ priamo podkopávajú kolektívnu silu EÚ. Výslovné zmienky o jeho stratégii „rozdeliť a dobyť v rámci Európy, využívajúc existujúce rivality a rozdiely“ a „vyvíjanie tlaku na citlivé otázky v rôznych európskych hlavných mestách s cieľom rozdeliť Dvadsaťsedmičku“ naznačujú zámerné oslabovanie vnútornej súdržnosti a vonkajšieho vplyvu EÚ, čím sa kolektívny rámec, ktorý EÚ predstavuje, aktívne demontuje a vynucujú sa bilaterálne transakcie, ktoré by boli pre Európu „veľmi nákladné, čím by sa ďalej podkopala jej jednota a kolektívna globálna úloha“.

Trumpovo zameranie na vnímané obchodné deficity a „nespravodlivé“ obchodné praktiky

Prezident Trump dôsledne kritizuje pretrvávajúci obchodný deficit Ameriky s Európskou úniou, ktorý minulý rok dosiahol rekordných 161 miliárd dolárov. Túto nerovnováhu pripisuje „nespravodlivým obchodným praktikám“ a často kritizuje 10% daň EÚ na dovážané automobily. EÚ naopak tvrdí, že jej značné nákupy amerických služieb, najmä v technologickom sektore, deficit tovarov do značnej miery kompenzujú. Trumpove výpočty pre zavedenie ciel sa často javia ako svojvoľné, napríklad odvodenie 39% protiopatrenia na základe obchodného deficitu tovarov deleného dvoma, pričom úplne ignoruje prebytok USA v obchode so službami. Ekonomický model EÚ vníma ako riadený „vlastnými záujmami“.

Trump agresívne uplatňoval clá, vnímajúc ich ako prostriedok na „získavanie peňazí pre federálnu vládu, ochranu amerického priemyslu, návrat tovární do Spojených štátov a vyvíjanie tlaku na iné krajiny, aby sa podvolili jeho vôli“. Zaviedol „základné 10% clá na dovoz z takmer každej krajiny na Zemi“. Zdvojnásobil clá na oceľ a hliník na 50% a hrozil 50% clom na Európsku úniu, hoci neskôr od tejto konkrétnej hrozby ustúpil. Počas jeho prvého funkčného obdobia sa Trump zameriaval na „oceľ, hliník a automobilový sektor“. Potenciálne druhé funkčné obdobie však naznačuje „oveľa všeobecnejší a agresívnejší“ prístup s diskusiami o „10% na všetok tovar“ a zvýšení všetkých amerických ciel na „recipročné“ úrovne.

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen verejne kritizovala „nepredvídateľnú colnú politiku americkej administratívy“, pričom poznamenala, že tieto clá sú „najvyššie za storočie“ a varovala pred vážnymi globálnymi ekonomickými dôsledkami, vrátane vyšších spotrebiteľských nákladov a inflácie. EÚ pripravila „protiopatrenia“, vrátane počiatočného balíka v reakcii na clá na oceľ a ďalších krokov v prípade zlyhania rokovaní. Taktiež navrhla odvetné clá vo výške 108 miliárd dolárov zamerané na americký tovar. EÚ ponúkla dohodu „nulové za nulové“ na priemyselné výrobky vrátane automobilov, ktorú Trump odmietol.

Trumpova ekonomická konfrontácia s EÚ nie je len o náprave obchodných deficitov, ktoré jeho administratíva často nesprávne vypočítava. Hlbším cieľom je demontovať alebo výrazne oslabiť regulačný rámec EÚ, najmä v digitálnom a environmentálnom sektore, ktorý vníma ako „netarifné obchodné bariéry“. Ide o strategický krok na zabezpečenie optimálnych podmienok pre tovar a služby USA na svetovom trhu, najmä pre amerických technologických gigantov. Z textov vyplýva, že Trumpove výpočty obchodného deficitu sú chybné, napríklad ignorovanie prebytku v službách alebo nesprávne chápanie DPH. Explicitne sa uvádza, že „koreňom zla je regulácia“ a že Trump chce „oveľa viac ako nízke clá od EÚ. Chce svojimi hrozbami obchodnej vojny prinútiť EÚ k poslušnosti“. Rozsiahly zoznam cielených regulácií EÚ (DSA, DMA, potravinové normy, environmentálne politiky ako CBAM, F-plyny, zákazy PFAS) naznačuje, že clá sú len prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Skutočným cieľom je prinútiť EÚ, aby zosúladila svoje regulačné prostredie s americkými obchodnými záujmami, najmä s záujmami veľkých amerických korporácií, ktoré sú vnímané ako obmedzované pravidlami EÚ. Ide o boj o regulačnú suverenitu a prístup na trh, maskovaný ako obchodný spor.

Použitie ciel Trumpom je zámernou stratégiou ekonomického nátlaku, navrhnutou tak, aby „prinútila EÚ k poslušnosti“ a vynútila si ústupky nad rámec tradičných obchodných dohôd. Táto „flexibilita namiesto predvídateľnosti“ vytvára neistotu, podkopáva dôveryhodnosť USA, ale slúži jeho transakčnému prístupu k medzinárodným vzťahom. Texty uvádzajú, že Trump používa clá na „vyvíjanie tlaku na iné krajiny, aby sa podvolili jeho vôli“ , a výslovne používajú slovo „šikanovať“. „Nerozvážna povaha jeho obchodnej stratégie“ a „náhle eskalácie a posuny termínov“, ktoré „znepokojili spojencov aj podniky“ , naznačujú, že táto nepredvídateľnosť nie je chybou, ale zámernou črtou jeho stratégie. Neustálym hrozením a ukladaním ciel, a následným niekedy cúvaním , udržiava EÚ v nerovnováhe a núti ju reagovať a zvažovať ústupky. Toto je jasné uplatnenie metódy „podriadenia“ , kde sa ekonomická moc používa na vynútenie „vykorisťovateľských transakcií“. Príprava protiopatrení EÚ a uznanie „nepredvídateľnej colnej politiky“ demonštrujú, že Európa si uvedomuje tento nátlakový zámer.

Pohľad administratívy na ekonomický model a regulačné prostredie EÚ ako netarifné bariéry

Pre Trumpovu administratívu nie je „koreňom zla“ len clá, ale „netarifné obchodné bariéry“, ktoré sa vzťahujú na vnútorné predpisy EÚ, ktoré nepriamo ovplyvňujú obchod a sťažujú život americkým spoločnostiam. To zahŕňa rozsiahlu reguláciu amerických technologických gigantov zo strany EÚ, ktorá zahŕňa zdaňovanie, moderovanie obsahu (Akt o digitálnych službách – DSA) a opatrenia proti dominancii na trhu (Akt o digitálnych trhoch – DMA). Trumpova administratíva požadovala zmeny v DSA, pričom obvinila EÚ z diskriminácie amerických spoločností a obmedzovania „slobody prejavu“.

USA tiež spochybňujú potravinové normy EÚ (napr. zákazy hovädzieho mäsa s hormónmi, chlórovaného kurčiat, GMO) a environmentálne politiky (napr. zákaz F-plynov, zákaz PFAS, Mechanizmus uhlíkovej hranice – CBAM, normy emisií metánu), pričom ich považujú za obchodné bariéry.

Trumpove clá, hoci sú globálne rušivé, odhaľujú aj vnútorné slabosti ekonomického modelu EÚ, najmä jej závislosť od „exportne orientovaného ekonomického modelu“ a minulých politík „úsporných opatrení, fiškálnej zdržanlivosti a mzdovej kompresie“. Tento vonkajší tlak núti EÚ čeliť vnútorným štrukturálnym problémom. Text uvádza, že Trumpove clá „by sa preto mali vnímať ako príležitosť pre Európanov, aby sa konečne postavili hlbokým chybám exportne orientovaného ekonomického modelu EÚ“. Podrobne popisuje, ako EÚ „systematicky potláčala domáci dopyt“, aby posilnila cenovú konkurencieschopnosť a znížila dovoz. To naznačuje, že Trumpov ekonomický tlak, hoci je nepriateľský, neúmyselne poukazuje na potrebu, aby EÚ prehodnotila svoje vnútorné ekonomické stratégie. „Nepredvídateľná colná politika“ a „masívny úder svetovej ekonomike“ nútia EÚ reagovať nielen externe, ale aj prehodnotením vlastnej ekonomickej odolnosti a potenciálnym posunom smerom k väčšej vnútornej spotrebe alebo strategickej autonómii vo výrobe.

Kritika európskych výdavkov na obranu a obvinenie z „čierneho pasažiera“

Trump už roky dôsledne obviňuje spojencov v NATO z „príliš nízkych výdavkov na vlastnú obranu“. Predtým naznačil, že USA by mohli „opustiť svoje záväzky voči aliancii, ak členské krajiny nesplnia ciele výdavkov na obranu“. Nemecký kancelár Friedrich Merz uznal, že Európa bola „dlhé roky čiernym pasažierom amerických bezpečnostných záruk“, ale potvrdil, že sa to teraz mení, keď Nemecko a ďalšie krajiny zvyšujú svoje výdavky na obranu. Trumpova administratíva signalizovala, že priority USA ležia mimo Európy a Ukrajiny, pričom tvrdí, že „nastal čas, aby sa Európa postavila na vlastné nohy“.

Trumpovo spochybňovanie hodnoty NATO a bezpečnostných záväzkov USA voči Európe

Trump označil NATO za „zastaranú inštitúciu“ a jeho cieľom bolo ukončiť vojny na Ukrajine a v Gaze, čo je v súlade s historickou republikánskou tendenciou k „americkému izolacionizmu“. Jeho „zjavné pohŕdanie alianciami“ spochybňuje, či by dodržal vzájomné obranné záväzky „v núdzi“, pričom transatlantické väzby vníma ako „postrádateľné“. Trumpovo „spochybňovanie hodnoty NATO, nejasnosti ohľadom Ukrajiny, hrozby zníženia počtu amerických vojakov v Európe, otepľovanie vzťahov s Vladimirom Putinom a kritika záväzku Európy k vlastnej obrane“ vytvorili značnú neistotu ohľadom záväzku Ameriky k európskej bezpečnosti.

Trumpove dôsledné obvinenia z „čierneho pasažiera“ a spochybňovanie hodnoty NATO nie sú len o zdieľaní bremena, ale signalizujú zámerné strategické odpútanie sa od európskej bezpečnostnej architektúry. To núti Európu urýchliť snahu o „strategickú autonómiu“ , posunúť sa od závislosti na USA k sebestačnosti v obrane, čím sa zásadne preformuje transatlantická bezpečnostná krajina. Trumpova rétorika o „zastaranej inštitúcii“ a potrebe, aby sa Európa „postavila na vlastné nohy“ , je jasným signálom zníženého záväzku USA. Toto nie je len hrozba, ale smerovanie politiky. Dôsledkom je naliehavý tlak Európy na zvýšenie výdavkov na obranu a strategickú autonómiu. Tento vzťah príčiny a následku znamená, že Trumpovo odmietanie tradičných bezpečnostných úloh neúmyselne katalyzuje nezávislejšiu a sebestačnejšiu európsku obrannú identitu, ktorá, hoci je náročná, by z dlhodobého hľadiska mohla viesť k silnejšej, hoci inej, EÚ. Fragmentácia európskeho obranného priemyslu a závislosť na amerických komponentoch poukazujú na rozsah tejto nevyhnutnej transformácie.

Preferencia bilaterálnych rokovaní pred kolektívnymi bezpečnostnými rámcami

V konfliktoch, ako je vojna na Ukrajine, Trump hľadal riešenia „mimo multilaterálnych rámcov“, pričom nadviazal „priame rozhovory s Vladimirom Putinom a Volodymyrom Zelenským, obchádzajúc NATO a EÚ“. Tento prístup oslabuje NATO a viedol k „radikálnej zmene správania“ v porovnaní s Bidenovou administratívou, vrátane podmienenia vojenskej pomoci Ukrajine investíciami USA do strategických nerastných surovín na ukrajinskom území. Trumpova administratíva vníma rusko-ukrajinský konflikt z pohľadu „neutrálneho sprostredkovateľa“, čo je v ostrom kontraste s európskym postojom podpory Ukrajiny. To viedlo k narušeniu spolupráce pri presadzovaní sankcií, čím Európania zostali „sami“.

Podmienenie vojenskej pomoci Ukrajine investíciami USA do strategických nerastných surovín je príkladom transakčného a sebeckého prístupu k zahraničnej politike, a to aj v kritických bezpečnostných kontextoch. Toto bilaterálne pákové pôsobenie, obchádzajúce kolektívne orgány ako NATO a EÚ, podkopáva princípy aliančnej solidarity a kolektívnej bezpečnosti. Explicitná podmienenosť pomoci Ukrajine je jasným príkladom Trumpovho prístupu „Amerika na prvom mieste“ a jeho „transakčného“ prístupu. Premieňa humanitárnu alebo bezpečnostnú pomoc na obchodné rokovanie, pričom uprednostňuje ekonomické záujmy USA (prístup k strategickým nerastným surovinám) pred kolektívnou bezpečnosťou spojencov. Zapájaním sa do priamych rozhovorov s Putinom a Zelenským, „obchádzajúc NATO a EÚ“ , Trump aktívne obchádza a oslabuje samotné inštitúcie určené na kolektívnu reakciu. Ide o zámernú „elimináciu“ aliancií a „podriadenie“ partnerov do „vykorisťovateľských transakcií“ , čo demonštruje zásadné odmietnutie rámca kolektívnej bezpečnosti, ktorý je základom EÚ a NATO.

Postoj Trumpovej administratívy ako „neutrálneho sprostredkovateľa“ vo vojne na Ukrajine , ktorý je v ostrom kontraste s jasnou podporou Ukrajiny zo strany Európy, odhaľuje hlbokú strategickú divergenciu, ktorá presahuje výdavky na obranu. Tento rozdiel v perspektíve na kľúčovú európsku bezpečnostnú otázku ďalej napína transatlantickú spoluprácu a núti EÚ prevziať väčšiu zodpovednosť. Text výslovne uvádza, že Trumpova administratíva vníma vojnu na Ukrajine z pozície „neutrálneho sprostredkovateľa“, nie na strane Ukrajiny, na rozdiel od Európanov. Toto je kritická odchýlka od tradičnej západnej solidarity proti ruskej agresii. V kombinácii s Trumpovými „oteplujúcimi sa vzťahmi s Vladimirom Putinom“ a jeho cieľom „ukončiť vojny na Ukrajine a v Gaze“ to naznačuje ochotu kompromitovať európske bezpečnostné záujmy pre vnímané zisky USA alebo pre odpútanie sa. To nielen podkopáva kolektívny tlak na Rusko, ale tiež núti EÚ konať „sama“ pri presadzovaní sankcií , čím sa urýchľuje potreba Európy pre nezávislé bezpečnostné kapacity a jednotný postoj v zahraničnej politike, a to aj tvárou v tvár americkej ambivalencii.

Opozícia voči predpisom EÚ, najmä v digitálnom sektore

Trumpova administratíva vníma digitálne pravidlá EÚ ako „formu zdaňovania“ a „netarifné obchodné bariéry“, ktoré bránia rastu amerických spoločností. Rada pre národnú bezpečnosť Bieleho domu uviedla, že kroky EÚ „nebudú tolerované“. Konkrétnymi cieľmi sú Akt o digitálnych službách (DSA) a Akt o digitálnych trhoch (DMA), o ktorých USA tvrdia, že diskriminujú amerických technologických gigantov (GAFAM). Ministerstvo zahraničných vecí USA poslalo listy, v ktorých požadovalo zmeny v DSA, pričom uvádzalo obavy o „slobodu prejavu“ a snažilo sa „zastaviť globálny cenzúrno-priemyselný komplex“. Trump verejne vyhlásil, že „Európska únia je v mnohých ohľadoch horšia ako Čína“ v súvislosti s regulačnými krokmi, ktoré ovplyvňujú americké spoločnosti.

Výzvy voči environmentálnym politikám EÚ a potravinovým normám

Trumpova administratíva spochybnila celý rad environmentálnych politík EÚ, vrátane zákazu F-plynov s vysokým klimatickým dopadom, navrhovaného zákazu PFAS („večných chemikálií“) a kritérií pre udržateľné biopalivá a biomasu. Existuje potenciál pre vyšetrovanie a sankcie voči európskym zeleným priemyselným politikám, ako je Mechanizmus uhlíkovej hranice (CBAM) alebo dotácie pre zelené priemysly (solárne panely, batérie, veterná energia), v rámci potenciálnej druhej Trumpovej administratívy. USA tiež namietajú proti potravinovým a bezpečnostným predpisom EÚ, vrátane zákazov hovädzieho mäsa s hormónmi, chlórovaného kurčiat a geneticky modifikovaných potravín, pričom ich považujú za obchodné bariéry.

Intenzívne zameranie na predpisy EÚ, najmä v digitálnej a environmentálnej sfére, odhaľuje zásadný konflikt o regulačnú suverenitu. Trumpova administratíva vníma tieto predpisy nie ako legitímne politické rozhodnutia, ale ako zámerné „netarifné obchodné bariéry“ navrhnuté tak, aby znevýhodnili americké spoločnosti, alebo ako „formu zdaňovania“. Tento boj je o tom, kto stanovuje globálne štandardy a čí ekonomický model prevláda. Texty jasne ukazujú, že Trumpova administratíva sa zameriava na širokú škálu predpisov EÚ, od digitálnych (DSA, DMA) po environmentálne (CBAM, F-plyny) a potravinové normy. Dôsledné rámcovanie týchto predpisov ako „netarifných obchodných bariér“ alebo „cenzúrnych ustanovení“ naznačuje odmietanie práva EÚ regulovať vlastný trh spôsobmi, ktoré by mohli ovplyvniť obchodné záujmy USA. Ide o boj o globálny regulačný vplyv, kde sa USA snažia zabrániť „bruselskému efektu“ (schopnosť EÚ stanovovať globálne štandardy prostredníctvom veľkosti svojho trhu) ovplyvňovať vlastné korporácie. Hlbší význam spočíva v tom, že nejde len o obchod, ale o samotnú povahu ekonomického riadenia a národnej (alebo blokovej) suverenity v globalizovanom svete.

Širší naratív o predpisoch EÚ neprimerane ovplyvňujúcich americké spoločnosti

Kritika Trumpovej administratívy je zakorenená v presvedčení, že predpisy EÚ neprimerane ovplyvňujú americké spoločnosti a obmedzujú ich globálnu konkurencieschopnosť. USA rámcujú pravidlá EÚ o moderovaní obsahu podľa DSA ako „cenzúrne ustanovenia“, napriek tvrdeniu Európskej komisie, že „sloboda prejavu je jadrom DSA“. Trumpov agresívny postoj neúmyselne podnietil Európu k zameraniu sa na rozvoj vlastnej „strategickej autonómie“ v technológiách, prechádzajúc od jednoduchého stanovovania „pravidiel k nástrojom“ investovaním do nezávislej digitálnej infraštruktúry.

Rámcovanie digitálnych predpisov EÚ (ako je DSA) zo strany americkej administratívy ako „cenzúrnych nástrojov“ obmedzujúcich „slobodu prejavu“ je ideologické zneužitie právneho rámca. Tento naratív je v súlade s Trumpovým širším anti-globalistickým postojom voči „byrokratickému aparátu multilaterálnych inštitúcií“ a pokusmi delegitimizovať úsilie EÚ obmedziť moc amerických technologických gigantov, čo vníma ako útok na americké ekonomické záujmy a hodnoty. Text výslovne popisuje obavy Ministerstva zahraničných vecí USA a Jima Jordana týkajúce sa DSA obmedzujúceho „slobodu prejavu“ a záväzku USA „zastaviť globálny cenzúrno-priemyselný komplex“. Toto je silné ideologické rámcovanie, ktoré presahuje technické regulačné rozdiely. Spája sa s anti-globalistickým naratívom , kde sú medzinárodné elity (ako Európska komisia) vnímané ako podkopávajúce národné hodnoty a suverenitu. Zobrazovaním predpisov EÚ ako útoku na základné americké hodnoty (ako je sloboda prejavu) Trump mobilizuje domácu podporu a vytvára morálne ospravedlnenie pre svoj konfrontačný postoj, napriek protiargumentu EÚ, že sloboda prejavu je pre DSA ústredná. Ide o strategický naratív navrhnutý na ochranu amerických korporátnych záujmov pod rúškom obrany slobody.

Trumpov agresívny postoj k technologickým predpisom EÚ neúmyselne urýchľuje snahu Európy o „strategickú autonómiu“ v technológiách. Hrozbou prístupu amerických technologických firiem na európsky trh Trump tlačí EÚ k rozvoju vlastnej nezávislej digitálnej infraštruktúry a kapacít, čím sa znižuje závislosť na amerických technológiách. Text uvádza, že Trumpove aktivity obrátili pozornosť Európy od „pravidiel k nástrojom“ a že „európska strategická autonómia nie je len o budovaní zbraní, ale aj o algoritmoch, dátach a sieťach, ktoré umožňujú jej kapacity“. Vývoj nezávislých európskych satelitných konštelácií (IRIS²), Galileo a Copernicus sú konkrétnymi príkladmi tohto posunu. To naznačuje reaktívny, ale hlboký strategický obrat v Európe. Trumpov tlak, určený na podriadenie a zabezpečenie dominancie USA, namiesto toho podporuje európsku snahu o technologickú nezávislosť, čo má dlhodobý dôsledok v podobe sebestačnejšieho európskeho technologického ekosystému.

Trumpove verejné vyhlásenia a kritika

Donald Trump výslovne označil Európsku úniu za „nepriateľa“ pred summitom s Vladimirom Putinom, pričom uviedol „čo nám robia v obchode“. Uviedol, že zatiaľ čo Rusko a Čína sú v určitých ohľadoch tiež nepriateľmi, EÚ je nepriateľom kvôli obchodným praktikám. Taktiež uviedol, že EÚ bola vytvorená, aby „okradla“ Spojené štáty. Nedávno kontroverzne poznamenal, že „Európska únia je v mnohých ohľadoch horšia ako Čína“, pokiaľ ide o regulačné kroky ovplyvňujúce americké spoločnosti.

Ursula von der Leyen priamo kritizovala „nepredvídateľnú colnú politiku americkej administratívy“, pričom poznamenala, že clá sú „najvyššie za storočie“ a uviedla: „Nenapádame svojich susedov a netrestáme ich,“ vo vyhláseniach, ktoré možno interpretovať ako namierené proti Trumpovi. Vyjadrila hlbokú ľútosť nad Trumpovými „univerzálnymi clami“, pričom ich označila za „hlavnú ranu pre svetovú ekonomiku“ a lamentovala nad „chaosom“, ktorý vytvárajú.

Trumpove priame kritiky a označenie EÚ za „nepriateľa“ nie sú len impulzívnymi poznámkami, ale strategickým rétorickým rámcovaním, ktoré predchádza a ospravedlňuje agresívne politické kroky, najmä v obchode. To vytvára naratív antagonizmu, ktorý umožňuje transakčný a nátlakový prístup. Dôsledné označenie „nepriateľa“ a tvrdenie, že EÚ bola „vytvorená, aby ‚okradla USA’“ , sú základom Trumpovho naratívu. Táto rétorika je okamžite nasledovaná alebo sa zhoduje s agresívnymi colnými politikami. Hlbší význam spočíva v tom, že ide o zámernú stratégiu na zmenu vnímania verejnosti a diplomatického vplyvu. Definovaním vzťahu ako nepriateľského vytvára kontext, v ktorom sa jeho „nepredvídateľná colná politika“ a požiadavky na ústupky javia ako opodstatnené. Je to psychologická operácia na prípravu pôdy pre jeho metódy „eliminácie, transformácie a podriadenia“ , čím sa jednostranné kroky javia menej ako útok na spojencov a viac ako nevyhnutná obrana proti „nepriateľovi“.

Ursula von der Leyen ostro kritizovala krok USA obmedziť akademickú slobodu ako „vážnu chybu“, najmä to, že Trumpova administratíva drasticky znížila financovanie výskumu pre projekty súvisiace s „rozmanitosťou, rovnosťou a inklúziou“, zmenou klímy a dezinformáciami. Von der Leyen a francúzsky prezident Emmanuel Macron odsúdili Trumpovu „kampaň proti americkému vysokému školstvu“ a „antiuniverzitné politiky“, vrátane zníženia miliárd na financovanie výskumu pre inštitúcie ako Harvard a zmrazenia prostriedkov pre Pensylvánsku univerzitu. Tieto kroky boli údajne motivované sťažnosťami konzervatívcov a obvineniami z antisemitizmu. Naopak, EÚ spustila iniciatívy ako „Vyberte si Európu pre vedu“ s významným financovaním (500 miliónov eur), s cieľom prilákať špičkových vedcov z celého sveta a umiestniť Európu ako „útočisko pre vedcov“ oddaných „slobode vedeckého bádania“.

Priama konfrontácia v otázke akademickej slobody a výskumných politík poukazuje na hlboký stret hodnôt medzi Trumpovou administratívou a EÚ. Trumpove kroky (škrtanie financií súvisiacich s rozmanitosťou, cielené útoky na univerzity pre „progresívnu ideológiu“ alebo „antisemitizmus“) odrážajú pokus o uplatnenie ideologickej kontroly nad intelektuálnymi inštitúciami, zatiaľ čo EÚ, pod vedením von der Leyenovej, sa aktívne stavia do pozície „útočiska pre vedcov“ oddaných „slobode vedeckého bádania“. Ide o boj o intelektuálne a vedecké vedenie, odrážajúci odlišné vízie otvorenej spoločnosti. Podrobné správy o Trumpových politikách proti univerzitám a výskumu sú v priamom kontraste s iniciatívou von der Leyenovej „Vyberte si Európu pre vedu“ a jej silnými vyhláseniami o akademickej slobode. Toto nie je drobný politický nesúhlas; je to zásadný ideologický konflikt. Trumpove kroky sú motivované konzervatívnymi sťažnosťami a obvineniami z „antisemitizmu“ alebo „progresívnej ideológie“ , s cieľom kontrolovať naratívy a výsledky výskumu. Reakcia EÚ spočíva v tom, že sa výslovne proti tomu postaví ponúkaním „bezpečného útočiska“ , zdôrazňovaním, že „veda nepozná pas, pohlavie, etnickú príslušnosť ani politickú stranu“ , a vyčlenením značných finančných prostriedkov. To odhaľuje hlbší boj o samotné princípy tvorby poznatkov, otvoreného bádania a spoločenských hodnôt, čím sa Európa stavia do pozície obrancu liberálnych osvietenských ideálov proti tomu, čo vníma ako autoritársky trend.

Napriek svojej ostrej kritike Trump tiež verejne chválil Ursulu von der Leyen, nazývajúc ju „takou fantastickou“ a vyjadrujúc túžbu stretnúť sa s ňou. Táto chvála sa často zhoduje s jeho tvrdeniami, že EÚ „veľmi chce uzavrieť dohodu“ o obchode. Toto „lichotenie“ svetovým lídrom je pre Trumpa charakteristickou diplomatickou taktikou. Reakcia von der Leyen na takéto komplimenty bola opatrná, pričom ich uznala, ale zdôraznila potrebu „konkrétneho balíka“ a „riešenia, na ktorom sa obaja môžeme zhodnúť“ pre akékoľvek budúce stretnutie.

Trumpova zdanlivo protirečivá chvála Ursuly von der Leyen , okamžite nasledovaná alebo prepletená s požiadavkami na obchodné dohody, podčiarkuje čisto transakčnú povahu jeho diplomacie. Toto „lichotenie“ nie je znakom skutočného obdivu, ale vypočítavou taktikou na zmäkčenie cieľov, vytvorenie pákového efektu a rámcovanie rokovaní podľa jeho podmienok, čím sa posilňuje aspekt „podriadenia“ jeho zahraničnej politiky. Texty ukazujú, že Trump nazýva von der Leyen „takou fantastickou“ , zatiaľ čo súbežne tvrdí, že EÚ „veľmi chce uzavrieť dohodu“ a práve zaviedol clá. Toto je jasný vzor „lichotenia svetovým lídrom“ , aby získal výhodu. Reakcia von der Leyen („vo všeobecnosti má rada komplimenty“, ale chce „konkrétny balík“ na stretnutie ) naznačuje, že túto taktiku chápe. Hlbší význam spočíva v tom, že aj pozitívna rétorika od Trumpa je nástrojom vplyvu a nátlaku, súčasťou jeho širšej stratégie „podriadiť oponentov do vykorisťovateľských transakcií“. Je to psychologická hra na odzbrojenie alebo vytvorenie ilúzie dobrej vôle, čím sa pre druhú stranu sťažuje udržanie pevného postoja.

Strategický zámer rozdeliť a dobyť v rámci Európy

„Projekt 2025“ Trumpovej administratívy načrtáva stratégie na zabránenie tomu, aby sa Spojené kráľovstvo „vrátilo na obežnú dráhu EÚ“, a na „rozvoj nových spojencov“ v rámci EÚ, najmä medzi stredoeurópskymi krajinami. To výslovne odhaľuje zámer „rozdeliť a dobyť v rámci Európy, využívajúc existujúce rivality a rozdiely“. Trumpova stratégia zahŕňa „vyvíjanie tlaku na citlivé otázky v rôznych európskych hlavných mestách s cieľom rozdeliť Dvadsaťsedmičku“. Tento prístup je navrhnutý tak, aby „posilnil rozdiely a vnútorné spory“ v rámci EÚ. Nárast krajnej pravice v Európe, povzbudený Trumpovým návratom, vytvára vnútorné divergencie, ktoré možno využiť.

Trumpova stratégia voči Európe presahuje ekonomické sťažnosti a smeruje k zásadnému geopolitickému revizionizmu. Európu nevníma ako alianciu rovných, ale „cez imperiálnu optiku, v ktorej v podstate chcete mať, viete, chcete svoje kolónie“. To sa odráža v jeho ochote „prekresľovať hranice podľa ľubovôle“ (napr. Grónsko ) a v jeho zámere transformovať liberálnych demokratických spojencov na „nacionalistických vazalov“. Ide o hlboký posun od povojnového liberálneho medzinárodného poriadku, ktorého cieľom je opätovné nastolenie formy dominancie USA. „Imperiálna optika“ je kľúčovou konceptualizáciou Trumpovho pohľadu na Európu. Posúva sa od transakčných obchodných sporov k hierarchickej dynamike moci, kde má Európa slúžiť záujmom USA. To podčiarkuje jeho cieľ v „Projekte 2025“ zabrániť Spojenému kráľovstvu „vrátiť sa na obežnú dráhu EÚ“ a jeho prístup „maximálneho narušenia“. Ochota nárokovať si Grónsko je extrémnym prejavom tohto revizionizmu, demonštrujúcim ignorovanie suverenity a zavedených noriem, a to aj voči spojencom. Konečným cieľom je „transformovať západných liberálnych demokratických spojencov na nacionalistických vazalov“ , čo naznačuje túžbu preformovať vnútorný politický charakter Európy tak, aby bol viac v súlade s jeho vlastnou nacionalistickou ideológiou, a nie len jej vonkajšie správanie.

Trumpova stratégia výslovne cieli na existujúce vnútorné rozdiely v EÚ a využíva ich, najmä nárast krajnej pravice. „Tlačením na boľavé miesto v každom hlavnom meste“ sa snaží podkopať jednotu EÚ a kolektívne konanie, čím sa bilaterálne rokovania stávajú uskutočniteľnejšími a oslabuje sa celková geopolitická súdržnosť bloku. Text priamo spája Trumpov návrat s posilnením nacionalistických hnutí. Uvádza sa v ňom aj nárast krajnej pravice v EÚ. Texty výslovne uvádzajú Trumpovu stratégiu „rozdeliť Dvadsaťsedmičku“ „tlačením na citlivé otázky v rôznych európskych hlavných mestách“. Toto nie je len pasívne pozorovanie, ale aktívna stratégia. Hlbší význam spočíva v tom, že vnútorná politická krajina EÚ, najmä nárast populistických a nacionalistických síl, sa stáva strategickou zraniteľnosťou, ktorú Trump aktívne využíva. To robí imperatív EÚ „zachovať si jednotu a súdržnosť konania“ priamou protistratégiou voči Trumpovmu rozdeľujúcemu prístupu.

Pohľad na európanov ako „predĺženie jeho domácej politickej opozície“

Trumpova zahraničná politika je priamym „predĺžením jeho domácej politiky“, pričom zahraničné záležitosti sú prostriedkom na získavanie politických bodov a obviňovanie cudzincov z neúspechov USA. Európania sú vnímaní ako „predĺženie jeho domácej politickej opozície“, súčasť širšej skupiny, o ktorej sa domnieva, že ho a Ameriku „chce okradnúť“. Európa, ako symbol liberálnych ideálov, je cieľom „eliminácie, transformácie a podriadenia“

Metódy „eliminácie, transformácie a podriadenia“ aplikované na transatlantické väzby

Trumpov „veľký plán“ má za cieľ „zbaviť Ameriku liberálnych a zahraničných obmedzení“. V zahraničí to znamená „elimináciu väzieb, ktoré spájajú USA s Európou“, pokus o „transformáciu Európy na jeho obraz“ a „zastrašovanie akéhokoľvek transatlantického odporu do podriadenosti“. To zahŕňa elimináciu aliancií a medzinárodných záväzkov, transformáciu západných liberálnych demokratických spojencov na „nacionalistických vazalov“ a podriadenie oponentov do „vykorisťovateľských transakcií“. Trumpove kroky, ako napríklad verejné nárokovanie si Grónska (vlastneného Dánskom, členom NATO a EÚ), demonštrujú ochotu podnikať kroky, ktoré by si nedovolili ani iné významné globálne osobnosti ako Putin, čo naznačuje ignorovanie zavedených medzinárodných noriem a postoj „revizionistickej mocnosti“.

Trumpovo zaobchádzanie s Európou ako s „predĺžením jeho domácej politickej opozície“ odhaľuje stieranie hraníc medzi domácou a zahraničnou politikou. Jeho medzinárodné kroky sú často motivované domácimi politickými záujmami, slúžiac ako ďalšia „frontová línia v amerických kultúrnych vojnách“. To robí vzťah vysoko náchylným na vnútornú politickú dynamiku USA a menej predvídateľným na základe tradičných princípov zahraničnej politiky. Text výslovne uvádza: „Trump doma je Trump v zahraničí.“ Jeho zahraničná politika je „populistickou politizáciou zahraničnej politiky“, kde je formulovaná na základe domácich politických záujmov a slúži ako „ďalšia frontová línia v amerických kultúrnych vojnách“. To znamená, že jeho medzinárodné kroky nie sú primárne motivované tradičnými geopolitickými úvahami alebo záujmami aliancií, ale skôr tým, ako môžu posilniť jeho domácu politickú pozíciu, oslabiť jeho domácich oponentov a zvaliť vinu na „cudzincov“. Dôsledkom je, že vzťah s EÚ je menej stabilný a predvídateľný, pretože je ovplyvňovaný vnútornými americkými politickými cyklami a ideologickými bojmi, čo si od Európy vyžaduje prispôsobenie sa tejto novej realite.

Záver

je, že odmietavý postoj administratívy Donalda Trumpa voči Európskej komisii a Ursule von der Leyen je viacerými vrstvami podmienený a hlboko zakorenený v jeho ideológii „Amerika na prvom mieste“. Tento postoj nie je len súborom izolovaných politických nesúhlasov, ale skôr komplexnou stratégiou zameranou na zásadnú premenu transatlantických vzťahov.

Centrálnym bodom je Trumpov anti-globalistický svetonázor, ktorý vníma multilaterálne inštitúcie a medzinárodné aliancie, ako je EÚ, ako prekážky pre americkú suverenitu a ekonomické záujmy. Toto vnímanie vedie k tomu, že EÚ je rétoricky označovaná za „nepriateľa“, čo slúži na ospravedlnenie jednostranných a nátlakových politík. Takéto vyhlásenia sú viac než len rétorika; sú strategickými krokmi, ktoré pripravujú pôdu pre agresívne obchodné a regulačné opatrenia.

Ekonomická konfrontácia presahuje jednoduché obchodné deficity. Hoci Trumpova administratíva často používa chybné výpočty na zdôvodnenie ciel, skutočným cieľom je rozložiť regulačný rámec EÚ, ktorý vníma ako „netarifné obchodné bariéry“ brániace americkým spoločnostiam. Použitie ciel je formou ekonomického nátlaku, ktorá má prinútiť EÚ k ústupkom a podriadiť ju americkým obchodným záujmom. Paradoxne, tento tlak núti EÚ prehodnocovať svoje vlastné ekonomické zraniteľnosti a posilňovať svoju vnútornú odolnosť.

V oblasti bezpečnosti Trumpovo spochybňovanie hodnoty NATO a jeho obvinenia z „čierneho pasažiera“ signalizujú zámerné strategické odpútanie sa od európskej bezpečnostnej architektúry. Jeho preferencia bilaterálnych rokovaní, ako je podmieňovanie pomoci Ukrajine ekonomickými ústupkami, oslabuje princípy kolektívnej bezpečnosti a aliančnej solidarity. Táto strategická divergencia, najmä v otázke rusko-ukrajinského konfliktu, urýchľuje snahu Európy o strategickú autonómiu v obrane a núti ju prevziať väčšiu zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.

Regulačné spory, najmä v digitálnom a environmentálnom sektore, sú v podstate bojom o regulačnú suverenitu a globálne štandardy. Trumpova administratíva ideologicky rámcuje predpisy EÚ ako „cenzúrne nástroje“ alebo neprimerané zaťaženie amerických firiem. Tento nátlak však neúmyselne podnecuje Európu k rozvoju vlastnej technologickej suverenity a nezávislej digitálnej infraštruktúry.

Napokon, Trumpovo zaobchádzanie s Európou ako s „predĺžením jeho domácej politickej opozície“ odhaľuje stieranie hraníc medzi domácou a zahraničnou politikou. Jeho medzinárodné kroky sú často motivované vnútornými politickými záujmami, čo robí transatlantický vzťah menej predvídateľným a viac náchylným na americkú domácu politickú dynamiku. Aj zdanlivá chvála pre Ursulu von der Leyenovú je transakčnou taktikou, ktorá má vytvoriť pákový efekt v rokovaniach.

Celkovo možno povedať, že odmietanie EÚ Trumpovou administratívou je komplexným prejavom ideologického presvedčenia, ekonomického nátlaku a geopolitickej stratégie zameranej na transformáciu globálneho poriadku v prospech „Ameriky na prvom mieste“, pričom Európa je vnímaná ako prekážka alebo nástroj na dosiahnutie tohto cieľa.