Od chvíle, keď sa ľudstvo dokázalo odpútať od Zeme a vydať sa do vesmíru, pustili sa vedci do hľadania odpovedí na najrôznejšie otázky. Nie všetky pritom musia byť veľkolepé a spojené napríklad s objavovaním života v nekonečnom priestore okolo nás. V roku 1973 si tak NASA položila otázku, či by pavúky v beztiažovom stave dokázali utkať sieť, a rozhodla sa na ňu odpovedať.
Do vesmíru putovali dve pavúčice Arabella a Anita, aby sa stali súčasťou experimentu, ktorý nakoniec priniesol aj prekvapivé zistenia o mozgu a prirodzene tiež schopnosti živých organizmov prispôsobiť sa nečakaným a dovtedy nevyskúšaným podmienkam. Je však férové povedať, že samotná myšlienka nevychádzala z laboratórií NASA, kde sa, pravda, rieši predsa len niečo trochu serióznejšie, ale od vtedy sedemnásťročnej študentky strednej školy v Massachusetts Judith Milesovej.
Zo školy až do vesmíru
S nápadom prišla Judith v rámci iniciatívy, prostredníctvom ktorej mohli študenti amerických škôl navrhnúť experimenty pre novú orbitálnu stanicu Skylab. Konkrétne išlo o misiu Skylab 3, teda druhú pilotovanú výpravu tejto prvej americkej vesmírnej stanice. Od návrhu potom nebolo ďaleko k výberu dvoch samíc križiaka obyčajného (Araneus diadematus), EURópskeho pavúka známeho svojimi typickými kruhovými sieťami, ktoré boli podľa National Air and Space Museum umiestnené do plastových nádob a 28. júla roku 1973 odcestovali spolu s astronautmi na obežnú dráhu okolo Zeme.
Ako prvá potom bola do špeciálnej priehľadnej komory premiestnená Arabella, aby mohli astronauti sledovať, ako jej pôjde pavučina od ruky (technicky vzato od zadočku, ale rozumieme si…), avšak spočiatku sa nebola schopná v stave beztiaže zorientovať. Jej prvý výtvor bol podľa záznamov NASA skôr iba náznakom pavučiny, ale už druhý deň sa situácia zmenila a Arabella sa vrátila ku svojej pozemskej rutine. Výskumníci sa preto rozhodli celý pokus predĺžiť a počas misie k Arabelle pripojili aj druhú, záložnú pavúčicu Anitu. Obe sa časom adaptovali a začali tkať siete, ktoré svojou štruktúrou zodpovedali tým pozemským, len s jedným rozdielom – vlákna boli jemnejšie.
Nervový systém v beztiažovom stave
Ako asi chápete, jadrom celého experimentu bolo zistiť, ako mikrogravitácia ovplyvňuje nervový systém živočíchov vrátane človeka. A práve geometrická štruktúra pavučiny križiaka mala byť podľa prehlásenia NASA dobrým indikátorom jeho stavu. „Pavúk sa pri spriadaní pavučiny orientuje podľa vnímania vlastnej hmotnosti, spolieha sa na gravitáciu alebo vietor, takže ich absencia v prostredí Skylabu mu poskytla úplne nové podnety na zmenu správania,“ uviedla vtedy NASA.
Inak povedané, to, ako sa pavúky prispôsobia podmienkam v stave beztiaže, môže mnohé napovedať aj o tom, ako sa adaptuje ľudské telo a mozog pri dlhodobom pobyte mimo Zeme. A to sú dáta, ktoré vedci v roku 1973 ešte nemali.
