DEMOKRATICKÁ DISKUSIA SA NEDÁ NAHRADIŤ VYTVÁRANÍM MODIEL A ŠTVAVÝCH KAMPANÍ
Hystéria okolo vystúpenia mladého poslanca za Hlas-SD Michala Barteka odhaľuje predovšetkým to, ako absolútne nezvládame štandardnú demokratickú diskusiu založenú na kritickom myslení a ničíme ju katastrofálne povrchnými odsudkami a štvavými kampaňami, ktoré nemajú ďaleko od boľševických praktík. Primitívne moralizujúci spôsob, akým dnes uvažujeme o vnútropolitickej situácii, Európskej únii, Číne, ale napokon aj o Epsteinových spisoch, je tak žalostne bezvýznamný, že nás znepokojujúcim spôsobom vzďaľuje od podstatných diskusií dneška a na budúcnosť Slovenska v tomto hektickom období to môže mať oveľa vážnejšie dopady ako väčšina tých politických panáčikov tuší.
Barteka už odsúdili všetci – od opozičných poslancov cez umelcov až po predsedu Slovenskej akadémie vied. Pred chvíľou zaslala svoju zdravicu aj selektívne citlivo vnímajúca Zuzana Čaputová. Keby som žil v minulom režime, tak očakávam, že sa pridajú aj brigády socialistickej práce, kolektívy pracujúcich, mládež, baníci a družstevníci. Časť poslancov Trenčianskeho samosprávneho kraja dokonca vyzvala Michala Barteka, aby sa vzdal funkcie vicežupana. Síce nerozumiem, prečo, ale zdôvodnenie nám podal jeden z nich – krajský poslanec, občiansky aktivista a moderátor v jednom Šimon Žďárský – áno, ten Šimon Žďárský, ktorý vo svojej multiúlohe regionálneho politika a novinára nevidí žiadny konflikt záujmov, ale presne vie, že takí nemorálni ľudia ako Bartek nemajú vo vedení TSK čo hľadať!
Za normálnych okolností by som sa potešil, že do verejnej diskusie konečne zasahujú aj akademici. Lenže predseda SAV Martin Venhart sa neozval ako odborník, ale ako viacnásobný volič Františka Mikloška, ktorý sa rozhorčil, ako si len niečo také mohol dovoliť povedať taký sopliak, ktorý nič nedokázal, voči etalónu cnosti, oddanému demokracii, ktorého si on neskonale váži, a preto mu vyjadruje „osobnú a veľmi hlbokú podporu“… Ale takto predsa nevyzerá vyjadrenie predstaviteľa rešpektovanej organizácie, ale hlboký úklon občana Venharta pred zbožňovaným politikom…
Etalón cnosti… Áno, tento moralizujúci súd má všetkým zavrieť ústa bez ohľadu na to, že by to mala byť práve tá oddanosť demokracii, ktorá nám velí tolerovať, rešpektovať a vypočuť si aj názory, s ktorými nesúhlasíme, ktoré nás poburujú alebo iným spôsobom znepokojujú (podľa klasickej liberálnej definície Johna Stuarta Milla). Práve v tomto parlamente odznievajú predsa aj oveľa ostrejšie vyjadrenia ako bolo to Bartekovo.
Predsedníčka poslaneckého klubu PS Zuzana Mesterová nazvala bývalú ministerku kultúry Ľubicu Laššákovú „starou fuchtľou“. Poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinková nazvala úradujúceho premiéra „niktošom“. O pravidelných slovných eskapádach parlamentných šašov Matoviča, Pročka a Galka, ktorým by som aj dvere podržal – keby ich odtiaľ vynášali v kazajke – ani nehovoriac. A tých neospravedlňuje na rozdiel od Michala Barteka ani vek. Ako to, že takéto bezočivé urážky našich moralistov nechávajú ľahostajnými?
Priznajme si, že každá strana má svojho Barteka či Blahu, ktorých úlohou je pritiahnuť radikálnych voličov. Či už je to Mesterová z PS, Pročko z Matovičovej Lode bláznov, Galko z Demokratov, Hlina z SaS alebo zopár ďalších vyšinutých jedincov. Ale tak, ako opozícia priznáva nejakému hulvátovi Murovi, čarbajúcemu na chodník vulgárne výkriky, právo na slobodné vyjadrenie názoru, tým skôr ho má riadne zvolený poslanec NR SR Michal Bartek. Pretože v jeho prejave sa miesi všetko, čo patrí k jeho veku: mladícka priamosť, neskúsenosť (keďže má toľko rokov ako moja dcéra, o deväťdesiatych rokoch počul iba z rozprávania) a legitímne pocity časti jeho generácie.
Preto sa nepridám k tejto pokryteckej estráde, aj keď s niektorými závermi poslanca Barteka nesúhlasím a zvolil by som určite inú formu. Namiesto toho radšej vysvetlím pozadie niektorých historických udalostí, aby tu zbytočne nevznikali falošné mýty. Ak niekto vyhlasuje aktívneho politika za nedotknuteľnú autoritu, pre mňa je každý takýto kult výzvou na jeho spochybnenie. Už len preto, že najviac sa odvolávajú na kritické myslenie tí, ktorí nedokážu nič iné ako fanaticky adorovať a hejtovať. Za masovým vyzdvihovaním poslanca Mikloška nevidím ani tak úctu k jeho životným postojom, ale prehlušenie svedomia jednej politickej generácie, ktorá v rozhodujúcom okamihu historicky zlyhala a dodnes si to nedokáže priznať.
Na kariéru politických osobností sa treba pozerať vždy komplexne. Drvivá väčšina z nich nie sú ani hrdinovia, ani gauneri, iba chybujúci ľudia zvádzajúci svoje životné zápasy. Tak ako Gustáv Husák nie je len architekt komunistického režimu na Slovensku a normalizátor, ale aj autor najvýznamnejšieho politického dokumentu SNP, tvorca federácie, za ktorú zápasil a trpel vo väzení 25 rokov a iniciátor nebývalého ekonomického rozvoja Slovenska – tak ani František Mikloško nie je len svätec bojujúci za práva svojej cirkvi, ale aj nezmieriteľný ultrakonzervatívec, ktorý nepoznal kompromis a fatálne zlyhal pri konštituovaní nezávislej Slovenskej republiky. Nielen tým, že nepodporil ani vznik štátu, ani jeho demokratickú ústavu. On hlasoval dokonca aj proti zákonu o vyhlásení výročia Slovenského národného povstania za štátny sviatok, ktorý odmietli kompletne kluby KDH a SNS, a spolu s ním aj jeho súputník Ján Čarnogurský, budúci premiér Mikuláš Dzurinda či budúci eurokomisár Ján Figeľ. To nebola len snaha o presadenie bežného zákona. Bol to boj o charakter vznikajúceho štátu, pretože neoľudácke sily sa snažili, aby nová republika nadväzovala na vojnový štát, nie na tradície Povstania, v ohni ktorého boli ukuté všetky štátne orgány a inštitúcie presadzujúce neskôr emancipáciu demokratického Slovenska.
O Mikloškovi treba vedieť, že vždy bol oddaný a verný viac Vatikánu ako Slovensku. A že akokoľvek môžeme kritizovať mečiarovskú privatizáciu a spôsob vládnutia, nikdy nesmieme zabudnúť ani na to, že to bol práve Vladimír Mečiar, ktorý v rozhodujúcom historickom okamihu preukázal nesmiernu odvahu a prijal riešenie, ktoré zachránilo Slovensko. Prečo na to bola potrebná odvaha? Nuž preto, lebo keď Václav Klaus presadzoval zrušenie zákazu majority v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktoré by zlikvidovalo národnú rovnoprávnosť presne tak, ako sa o to dnes usiluje Európska komisia zrušením práva veta, aby malé národy nemohli blokovať zámery tých veľkých – Mečiar okamžite prečítal hru a rozhodol sa pre samostatnosť.
Dovtedy si želal zachovanie spoločného štátu, veď ešte dva roky predtým chcel Slovákov do federácie „dokopať“ a vtedajšia poslankyňa federálneho parlamentu, spisovateľka Gabriela Rothmayerová na vlastné uši počula, ako karhal Víťazoslava Morica za presadzovanie samostatnosti Slovenska. Ale ľudia sa v historickom kontexte vyvíjajú. Tak ako Ľudovít Štúr ešte rok pred rozhodnutím kodifikovať spisovnú slovenčinu sľuboval Františkovi Palackému, že Slováci sa od Čechov jazykovo nikdy neodtrhnú, rovnako aj Mečiar dospel k presvedčeniu, že niet lepšej cesty ako je vyhlásenie nezávislosti. Referendum by nič nevyriešilo – ak by sa skončilo tak ako vtedy naznačovali prieskumy, že jedna časť federácie by hlasovala za a druhá proti, mohlo to viesť k občianskej vojne ako v Juhoslávii. Navyše, a to je rozhodujúce, na pokojné rozdelenie boli vtedy také medzinárodné podmienky, aké sa odvtedy už neopakovali: veľmoci sa v tom čase zaoberali inými otázkami a do tunajšieho diania nezasahovali. Všetci vtedajší aktéri sa zhodli, že o pár rokov alebo dnes by sa to už nepodarilo a mocnosti by buď nesúhlasili alebo by nás rozoštvali.
A práve túto prezieravosť – mierové rozdelenie federácie a vznik nezávislého štátu v pravej chvíli – nemožno Mečiarovi uprieť. Ja viem, s myšlienkou „samostatnej slovenskej stoličky a hviezdičky“ v zjednotenej Európe ako prvý vystúpil Ján Čarnogurský. Ale na historické rozhodnutie potrebujete nielen myšlienku, ale hlavne odvahu. A tú Mečiar mal. Práve to mal na mysli Robert Fico, keď si nie tak dávno povzdychol, že by sme dnes potrebovali takú silnú vládu ako za Mečiara. On predsa nevolal po nekalých praktikách, obmedzovaní demokracie, únosoch a vraždách – ako sa to imbecilne (až pochybujem o ich zdravom úsudku) pokúša dezinterpretovať opozícia a jej spriaznené médiá. On iba upozornil na to, že Slovensko sa nachádza v turbulentných časoch a so slabou vládou to nemusí ustáť. Mečiarova tragédia spočíva v tom, že zachránil Slovenskú republiku v jej začiatkoch, keď jej nikto neveril a pokúšali sa ju zničiť (aj na finančných trhoch), aby ju napokon priviedol svojou autoritatívnou politikou do slepej uličky. Kriticky mysliaci človek musí tieto veci vedieť rozlišovať.
František Mikloško nikdy nebol takýto formát. Mal svetlé chvíle, keď jeho uvážlivé postoje naozaj spájali. Ale mýlil sa príliš často na to, aby som mu mohol prisúdiť nejaký hlbší štátnický rozmer. Aj keď na rozdiel od svojich politických kamarátov – Šimečku, Gála či Zajaca, ktorí sa s existenciou Slovenskej republiky údajne „zmierili“ (zmieriť sa môžete s chorobou, nie vlasťou) – Mikloško uznal, že samostatnosť je dobrá vec a prospela nám.
V pamäti mi utkvela jedna diskusia vo verejnoprávnej televízii pred 18 rokmi (preboha!!!), kde som s ním a s profesorom Matúšom Kučerom debatoval o vlastenectve a národnej identite. Bol neskutočne povrchný, ale dával svojim banálnym slovám vážnosť, akoby ich prednášal z aténskej Agory. Rovnako tak mnohí z tých, čo sa teraz zavzdušňujú nad emotívnym prejavom Michala Barteka, ani netušia, na čo tak rozhnevane reagoval. Vypočul som si aj prejav Františka Mikloška plný floskúl, propagandistických skratiek a nezmyslov. Bola to reč človeka, ktorý uviazol myslením v deväťdesiatych rokoch a nerozumie už súčasnému svetu. Prejavom úcty voči nemu by bolo dožičiť mu pokojnú starobu, nie zneužívať ho na aktivity, po ktorých už ostane len pocit trápna. Takto mladým ľuďom nevysvetlíte, kto to bol František Mikloško.
Keď som žil pred viac ako tridsiatimi rokmi v Anglicku, chodieval som vo voľných chvíľach počúvať prejavy do Dolnej snemovne britského parlamentu. Vtedy stála vstupenka na balkón jednu libru a za tento (pre vtedajšieho chudobného študenta z východnej Európy nie malý) peniaz som mal možnosť obdivovať nielen veľkoleposť gotickej budovy, ale aj vznešenosť a dôstojnosť rečníckeho umenia, pri ktorom som sa cítil ako v senáte Rímskej ríše. Vtedy som pochopil Churchillove slová o svätyni demokracie. A vtedy som aj po prvýkrát zatúžil stať sa rovnako výrečným poslancom a zanietene prednášať svoje návrhy na budovanie štátu s takým štátnickým nadhľadom ako títo gentlemani.
Keď vidím, aký chliev sa stal v posledných rokoch zo slovenského parlamentu, už ma to prešlo. Sedieť medzi tými grázlami a počúvať tie hlúpe plytké reči by ma zničilo. A vedomie, že nás zastupujú tí najhorší z nás, vo mne vyvoláva skľučujúce pocity. František Mikloško patrí medzi tie vzácne výnimky, ktoré sa vymykajú logike súčasného parlamentarizmu. A nielen tým, že tam dal privolať exorcistu, aby sa zo zasadacej miestnosti pokúsil vyhnať tú negatívnu energiu (zjavne neúspešne). Patrí k najdôstojnejším reprezentantom slovenskej parlamentnej demokracie a vždy mi bolo cťou s ním nesúhlasiť. Ale nerobme z neho modlu. Nepotrebuje to. V politických zápasoch niet nijakých privilégií, nerátajú sa ani zásluhy, ani vek, a na kritiku treba vedieť reagovať racionálne, nie vytváraním účelových kampaní charakteristických skôr pre psychotické diktatúry ako vyspelé demokracie.
Eduard Chmelár
