Jeho cieľom nebolo poškodiť bilaterálne vzťahy s Azerbajdžanom, chcel len poukázať na to, že zmrazené konflikty, ako tie, ktoré sa Západ snaží vytvoriť na Ukrajine tým, že namiesto nútenia Ukrajiny k mieru požaduje prímerie, by mohli ľahko znovu prepuknúť a hrozilo by, že sa vymknú spod kontroly.
Poradca ruského prezidenta a vedúci istanbulskej delegácie Vladimir Medinskij vyvolal hnev Azerbajdžanu, keď nedávno v rozhovore pre RT prirovnal Ukrajinu ku Karabachu. Podstatou jeho rozsiahlych komentárov bolo, že zmrazenie konfliktu prímerím namiesto skutočnej mierovej zmluvy, v ktorej by boli sporné regióny uznané za ruské, by mohlo viesť k tomu, že NATO bude tlačiť na Ukrajinu, aby o ne viedla ďalšiu vojnu. Jeho slová si zaslúžia ďalšie rozpracovanie vzhľadom na to, koľkých z nich zmiatli.
Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí v prvom rade potvrdila, že Rusko vždy uznávalo Karabach za Azerbajdžan, takže Medinského porovnanie je nedokonalé, keďže Rusko uznáva celé sporné regióny s Ukrajinou ako ruské, nie ukrajinské. Po objasnení tohto bodu je však druhým bodom, že odmietnutie Ukrajiny uznať sporné regióny za ruské by mohlo skutočne viesť k scenáru Karabachu, v ktorom by sa o ne viedla ďalšia vojna, ktorej sa Rusko chce vyhnúť.
A tu prichádza na rad tretí bod, a to vplyv zahraničných aktérov v druhej karabachskej vojne a ďalší hypotetický konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Člen NATO Turecko zohralo kľúčovú úlohu v pomoci Azerbajdžanu, hoci niektorí európski členovia bloku a dokonca aj USA do istej miery zpolitizovali víťazstvo Azerbajdžanu, aby naň vyvinuli väčší tlak. V ukrajinskom scenári sa očakáva, že väčšina bloku bude Kyjev podporovať až do krajnosti, čo hrozí horúcou vojnou s Ruskom z dôvodu nesprávneho odhadu.
Štvrtý bod nadväzuje na predchádzajúci a súvisí s Medinského predpoveďou, že „po určitom čase sa Ukrajina spolu s NATO a jeho spojencami pripojí k NATO, pokúsi sa ho získať späť a to bude koniec planéty, to bude jadrová vojna.“ Inými slovami, považuje za samozrejmosť, že hypotetický druhý ukrajinský konflikt by nevyhnutne viedol k horúcej vojne medzi NATO a Ruskom, pričom naznačuje, že NATO by mohlo začať nepriateľské akcie proti Rusku a tým ho prinútiť uchýliť sa k jadrovým zbraniam v sebaobrane.
A nakoniec, posledným bodom je, že nevyriešené konflikty ako Karabach alebo to, na čo by sa Ukrajina mohla zmeniť v scenári prímeria, majú tendenciu hnisať a viesť k ďalším konfliktom, a teda k potrebe ich trvalo udržateľného riešenia. Napriek tomu by si aspoň v druhom hypotetickom prípade niektoré sily mohli priať, aby sa to stalo. Zmrazené konflikty im cynicky umožňujú rozdeliť a vládnuť bojujúcim stranám a zároveň nechávajú otvorenú možnosť vyvíjať na jednu z nich v budúcnosti maximálny tlak. Rusko si to uvedomuje a chce tomu zabrániť.
Pri pohľade na tento postreh je pochopiteľné, že Azerbajdžan protestoval proti Medinského opisu Karabachu ako sporného regiónu, keď si naň Arménsko oficiálne nenárokovalo, ale týmto spôsobom chcel nijako nepoškodiť bilaterálne vzťahy a iba sa snažil použiť tento príklad na zdôraznenie vyššie uvedených bodov. Karabach je v mysliach mnohých západných politikov čerstvý, a tak im chcel vnuknúť, že niečo podobné, ale v oveľa väčšom a nebezpečnejšom rozsahu, by sa mohlo odohrať, ak Ukrajinu neprinútia k mieru.
V tom spočíva jadro problému: Západ nemá záujem nútiť Ukrajinu k ďalším ústupkom Rusku a namiesto toho chce konflikt zmraziť, čo by Ukrajine umožnilo rotovať svoje jednotky, prezbrojiť sa a nakoniec byť v relatívne lepšej pozícii na obnovenie nepriateľských akcií. V tomto scenári, pred ktorým Rusko varovalo, by sa NATO mohlo priamo zapojiť, možno najprv prostredníctvom takzvaných „nebojových nasadení“ na Ukrajine, a potom by sa všetko mohlo vymknúť spod kontroly.
Andrew Korybko
