ČÍTAJME ŠTÚRA
Ani tohto roku nevynechám krásnu tradíciu a pôjdem si spolu s potomkami rodu Štúrovcov zaspomínať na jedného z najušľachtilejších ľudí, akých kedy zrodil tento kúsok zeme, na otca slovenského národa Ľudovíta Štúra, k jeho hrobu do Modry. Pri príležitosti dnešného 170. výročia jeho úmrtia však nechcem opakovať čítankové klišé, čo všetko pre nás urobil. Chcem sa pýtať, čo sme odvtedy urobili my pre neho, kam sme sa posunuli, či sme hodní jeho obete a ako napĺňame jeho odkaz.
Akási mediálna hviezdička či skôr kométa, ktorá si ani nezaslúži, aby sme spomínali jej meno, sa nedávno sebavedomo vyznala, že nechápe, prečo jej vnucujú Štúra, veď je to všetko nemoderné a nič z toho ju neoslovuje. Pochybujem, že táto slečna utrpela vzdelanie a že niekedy čítala čo i len kratučký článok od Ľudovíta Štúra, inak by musela vedieť, že tento človek je všetko možné, len nie nemoderný.
Štúr nie je nijaká gýčová figúrka v krpcoch, ktorá by pateticky ujúkala po grúňoch oslavné ódy na slovenský národ. Bol to mestský človek, ale nie malomeštiacky, ktorý ostro pranieroval naše neduhy, ale nie preto, aby nás zhanobil, ale aby ukázal náš potenciál. Tým sa navždy líšil od hejterov všetkého druhu, ktorí nenávidia jednoduchých ľudí a pohŕdajú slovenskou malosťou – on náš ľud z duše miloval a videl jeho potenciál za horizontom času. Na jednej strane ostro kritizoval nadradenosť a zlyhávanie elít, nízku mieru spoločenskej zodpovednosti a súdržnosti, uzavretosť do rodinného súkromia, chabo osvojené ľudské i občianske cnosti, všestrannú zaostalosť. Na strane druhej bol aj spoločenským terapeutom, tvorcom nádejí a spôsobov, ako nás týchto nedostatkov zbaviť. Dal tejto spoločnosti zmysel.
Veľmi presne diagnostikoval sociálne a ekonomické príčiny nášho zaostávania, nemilosrdne bičoval naše neduhy, ale aj povzbudzoval vyššiu sebaúctu. Sám žijúc asketickým životom pranieroval alkoholizmus, povrchnosť a „bahno telesných hriechov, ktoré je najmilšou skrýšou a pelechom ubitého národa“. Nepáčilo sa mu, ako sa pred každým krčíme a zvíjame, ako sme si privykli na hlboké predklony pred každým vyššie postaveným, čím sme potvrdzovali našu nízku a utlačenú povahu. Niektorí to nazývali dôkazom našej ľudskosti, mravnosti a pokory, no podľa Štúra majú takíto ľudia len chabú predstavu o cti a dobrote.
„Skutočná dobrota, ľudskosť a pokora je niečo celkom iné. Dobrý človek nikoho neurazí, iným sa zavďačí, čím môže, ľudsky berie ohľad na dôstojnosť iného, v prospech svojich blížnych robí všetko, čo je v jeho silách, ale pred inými sa nevhodne neklania a neplazí. Slabosť vždy a všade odpudzuje, len sila k sebe všetko priťahuje. Preto ukážme mužného ducha, ukážme, že nás poddajný a otrocký duch nezrazil k zemi, statočne bráňme všetko, čo je naše a čo je dobré, prejavme sa čisto ľudsky a onedlho zistíme, že len málo ľudí bude od nás odchádzať a odpadávať,“ hlásal tento apoštol moderného Slovenska.
Východisko videl vo väčšej slobode a vzdelaní, v odstraňovaní chudoby, povier a v modernizácii ekonomiky. Materinský jazyk, emancipovaný, kodifikovaný a zavádzaný do všetkých typov škôl a úradov mu bol demokratizačným prostriedkom týchto revolučných zmien. Ako prvý pochopil, že ak chceme v krajine rozširovať vzdelanosť medzi chudobným ľudom, musíme sa mu prihovárať v jeho vlastnom jazyku, lebo „aj keby ľud pochopil, že vzdelanie potrebuje, nemá naň ani čas, ani ho nemá ako nadobudnúť, pretože len čo dieťa sedliaka vyrastie natoľko, že môže chodiť, už ho rodičia do práce zapriahnu“.
Zároveň bránil prostý ľud, o ktorom panovala mienka, že „sedliak je oplan“. Na ich obranu píše: „Tí mudrci, čo toto tvrdia a rozširujú, nepomyslia na to, že človek, ktorý stoná pod ťarchami, často nemá čo jesť, ktorý vidí, ako mu deti umierajú od hladu, a ešte musí znášať násilie, siahne veru po každom prostriedku, ako si pomôcť a z tohto násilia sa vyslobodiť. Často zvaľujeme vinu na iných, hoci by sme v skutočnosti mali vstúpiť do seba a priznať si pravdu.“
So všeobecnou mienkou uhorskej vrchnosti, že krajina sa rozvíja, polemizoval týmito slovami: „Čo je to za rozkvet, keď sú stovky a tisíce zanedbaných bez pocitu a vedomia ľudskej dôstojnosti, čo je to za rozkvet, keď sa stovky a tisíce udržiavajú v slepote, keď sa používajú ako nástroj a nenechá sa im štipka aktivity, samostatnosti, a nemajú lásku a zápal pre spoličné, vyššie veci?… Národy budú tým šťastnejšie, vznešenejšie, čím viac ľudí bude vzdelanejších, osvietenejších. Nie je šťastím vypínať sa nad druhými a utláčať ich, šťastím je žiť s inými, rovnako vzdelanými, rovnako spokojnými, potom popraskajú hrubé bezcitné ľady, stratí sa mrak, čo národom kalí obzor, padne hustý egoizmus a nastúpi vzájomné uznanie a porozumenie.“
Tento vizionár svoj ľud nielen kritizoval, ale aj bránil, apeloval na neho, aby sa neopúšťal a burcoval ho k vyšším výkonom. „Ľud, ktorý sa nevie povýšiť k verejnému životu, nevie na ňom pracovať, obetovať sa, trpieť preň, je ľud nízky, nevzdelaný, trochársky, úzkostlivý, ničomný, za čo sa mu všade ujde potupa a opovrhnutie, ten musia iní spravovať a on musí pristúpiť na všetko, čo mu iní nadelia. Prišiel veru čas, krajania, aby sme toho sebeckého, nízkeho, trochárskeho, úzkostlivého ducha vyhnali zo všetkých koncov a kútov nášho národa, prišiel čas, aby sme našich ľudí vyučovali k spoločenskému duchu a tým šľachetnejším poslúžili dobrým príkladom, aby sme tých, čo sa nechcú dať poučiť alebo poučených a vzdelaných, ktorí však nemajú srdce pre spoločné záležitosti, poriadne pohanili a nášmu národu najlepšie poslúžili.“
Keď dnes čítate Štúra s porozumením, keď pochopíte, prečo to všetko robil a prečo bol vo svojej veľkosti a predvídavosti taký osamelý, nemôžete necítiť tú najhlbšiu úctu voči človeku, ktorý celý svoj život obetoval pre dielo, ktorého plody nemohol vidieť tak ako Mojžiš zem zasľúbenú. Tých 150 rokov emancipácie moderného slovenského národa – od jeho zrodu v spisovnom jazyku roku 1843 až po dosiahnutie jeho štátnej nezávislosti roku 1993 – je výsledkom jeho veľkolepej vízie. To nebolo len o jazyku, jazyk bol prostriedkom, nie cieľom. Od začiatku tam bola prítomná aj hmlistá predstava o samospráve a samostatnosti územia – minimálne od chvíle, čo na Myjave vyhlásil nezávislosť Slovenska a na audiencii u cisára v Olomouci žiadal vytvorenie samostatnej korunnej krajiny – Slovenského kniežatstva.
Pýtajme sa sami seba, či sme hodní tejto obrovskej obete. Čo by povedal Štúr, keby videl, ako sa przní jazyk, ktorý nám dal ako dar, ako upadá vzdelanosť, akí sme maloverní, ako ešte stále musíme zápasiť s odpadlíkmi, ako sme stratili morálny kompas a bezcieľne blúdime bez vedomia, prečo to vlastne robíme. Skutočného Štúra nepoznáme, iba si to namýšľame. Poznáme jeho ikonický portrét a meno spájané s ypsilonom, ani ten nie je jeho. Štúra dnes najlepšie oslávime, keď ho budeme opäť čítať, keď sa budeme usilovať pochopiť jeho myšlienky, keď budeme tvorivo rozvíjať jeho duchovné dedičstvo, keď sa vrátime k jeho základom, toľkokrát prekrúcaným, toľkokrát nepochopeným, toľkokrát hanobeným. Až vtedy, keď nám dôjde, že to nebol nejaký provinčný jazykovedec, ale veľký mysliteľ, uchopíme nášho velikána ako bytostne vlastného. Veľký, veľký Štúr!
Eduard Chmelár
