Ako vychovať sebavedomé a úspešné dieťa? Ako rodičia by sme deťom najradšej dali všetko, no čo ak je pre ich dobro lepšie aspoň občas nerobiť nič… Taliansky psychiater a sociológ má na výchovu detí veľmi kontroverzný názor. Verí, že to najlepšie sa nerodí z prebytku, ale z nedostatku.
V dobe, keď detské izby pretekajú hračkami a kalendáre školákov pripomínajú manažérsky diár, pôsobia myšlienky talianskeho psychiatra a sociológa Paola Crepeta takmer kacírsky. Jeho filozofia výchovy totiž stojí na dôvere v prirodzený potenciál dieťaťa. Ten však podľa neho nemá šancu vzplanúť z prebytku, ale z nedostatku. Zatiaľ čo „klasická“ výchova chce deti modelovať, Crepet s obľubou hovorí: „Ak stretnete mladého šikovného človeka, pomôžte mu tým, že neurobíte nič.“
Každý chce talentované dieťa
Rodičia už od raných rokov dieťaťa s očami dokorán vyhliadajú čo i len najmenší náznak talentu. Mať akokoľvek nadané, talentované, geniálne dieťa je svojím spôsobom symbol úspechu. Potvrdenie, že sme ako rodičia uspeli… s troškou nadradenosti, že „moje dieťa je lepšie ako to vaše“. Čo taký rodič obvykle urobí, hneď ako ten talent zavetrá? Začne tlačiť na pílu. Hlavne nech nikam nezmizne. A práve preto sa Crepetov prístup javí prinajmenšom kontroverzne. Už roky zastáva názor, že pri výchove netreba pridávať, ale uberať. Nie v zmysle odňatia ako trestu, ale v opačnom smere, než je dnes prevládajúca hyperdostupnosť.
Keď máte všetko, nechcete viac
Podľa talianskeho psychiatra žijú dnešné deti v hyperdostupnom svete, či už máme na mysli hračky, technológie, aktivity, očakávania… a práve to podľa neho najviac škodí ich vnútornej motivácii. Podstata jeho myšlienky? Túhu vyvoláva nedostatok. „Aby sme mohli niečo chcieť, musí nám niečo chýbať,“ hovorí.
Nerobiť nič ako výchovný prostriedok
Keď je surovina kvalitná, netreba ju pretvárať. Stačí pridať len pár vecí, ktoré zvýraznia jej prirodzenú chuť. Slovami Crepeta je stále lepšie robiť menej, ako robiť príliš. Nezamieňajte si to s ľahostajnosťou. Ide o dôveru. „Inteligencia sa nemá riadiť ani napĺňať. Treba ju nechať pôsobiť. Má talent? Potom ho určite prejaví,“ vysvetľuje. „Ak stretnete inteligentného mladého človeka, pomôžte mu tým, že neurobíte nič.“
Miesto neustáleho povzbudzovania a nepretržitého dohľadu či plánovania nechajte talent vyniknúť. Talent si totiž nájde cestu. Ten, kto talentom oplýva, si nájde spôsob, ako ho rozžiariť… ovšem za predpokladu, že ho nedusí prostredie. „Za predpokladu, že všetko vopred naplánujete, pripravíte a naservírujete, možnosť túžiť sa vytráca,“ hovorí psychiater. Menej tlaku, menej kontroly, naopak viac priestoru pre samostatnosť. Vytvorte dieťaťu prosté a láskavé prostredie, zvyšok príde sám. Nakoniec, aj nuda môže byť spúšťačom kreativity, to vie každý človek a nemusí byť nutne génius. Tých hier, čo sa dali vymyslieť z takmer ničoho, spomínate?
Dieťa nie je nádobka na naplnenie, ale plameň, ktorý potrebuje kyslík. Keby sme Crepetov výchovný prístup mali zhrnúť do niekoľkých jednoduchých bodov, potom:
Cieľom jeho výchovy je vychovať samostatného a autentického človeka. Úspech a talent prídu sami, ak tu sú. Vaša rola ako učiteľa je načúvať a uvoľniť priestor, namiesto nepretržitého vedenia, učenia a opravovania. Talent nevypestujete neustálym povzbudzovaním, dohľadom a pretníverou komfortu. Chyby sú nutná súčasť rastu, a nie zlyhanie, ktorému sa musí predísť. Nuda a voľný čas nie sú strata času, ale pôda pre kreativitu. Talent nie je nevyhnutné rozvíjať a riadiť. On sa prejaví, keď má slobodu. Miesto neustáleho známkovania, hodnotenia a slepého chválenia skúste u dieťaťa prebudiť zvedavosť a túhu, ktoré prameni zvnútra. Dôverujte a držte si odstup.
Mladí ľudia sú často zahltení – pretníerou vzorov, cieľov, vzdelania, prostriedkov. „Mladý človek, ktorý nevie, čo je nuda, neistota alebo stratený čas, taký nikdy nevyvinie túžbu ani smer,“ dodáva.
