Chcel by som vysoko oceniť odvážny postoj Roba Grigorova, ktorý v súvislosti s atentátom na predsedu vlády povedal slová, pod ktoré sa v plnej miere podpisujem: „Niekedy je čas byť ticho, ale niekedy treba niečo povedať. Myslím, že práve teraz je ten čas. Môže si o mne myslieť kto chce, čo chce, vážim si Roberta Fica. Mal som to privilégium nespoznať ho pracovne, ale ako bežného človeka. Videl som zblízka jeho skromnosť, schopnosť empatie. Vážim si, že sa mu dá hovoriť pravda bez diplomatických kľučiek a on pravdou odpovedá. Aj keby o ňom celý svet hovoril len to najhoršie, môj názor to neovplyvní. S čistým svedomím môžem povedať, že náš premiér je slušný človek a že mu plne dôverujem. Teraz mám o tohto človeka, ktorého som spoznal a ktorý sa mi zapísal do života, strach. Moje myšlienky sú pri ňom. Želám mu, aby túto hroznú udalosť prežil bez vážnejšej ujmy na zdraví. Želám mu ľudí v jeho blízkosti, ktorí ho majú radi. Ale najmä, želám mu aj úctu zo strany spoločnosti, ktorú si už dávno zaslúži.“
Spomenul som si na naše osobné zoznámenie (bude to už sedem rokov). Vtedy mi vírila v hlave jedna z mojich najobľúbenejších piesní, ktorá nás sprevádzala vždy v zlomových okamihoch našich moderných dejín: v roku 1989, v roku 1998, v roku 2012 (pri antigorilích protestoch) a ktorá je aktuálna opäť. Pocta Majakovskému, od Roba – Robovi. Púšťam si ju aj dnes, ponúkam ju aj vám.
A na záver ešte jednu vec. Chcem sa naozaj zo srdca poďakovať celému zdravotníckemu i nezdravotníckemu personálu Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, ktorý v týchto dňoch a hodinách robí zázraky. Máme naozaj špičkových lekárov a som rád, že im náš premiér na rozdiel od iných politikov v plnej miere dôveruje.
– Som váš fanúšik!
– To ja som váš fanúšik!
Takto prebehlo moje zoznámenie so slovenskou hudobnou legendou Robom Grigorovom. Je zvláštne, že Robo má vo svojom repertoári dva extrémy: pieseň, ktorú bytostne, najviac a od detstva neznášam (Edo) a skladbu, ktorá je naopak doslova mojou hymnou (Pocta Majakovskému) a svoje deti som už inštruoval, že túto chcem na svojom pohrebe.😉 Mladšie ročníky by mali vedieť, že keď Pocta Majakovskému v roku 1988 vyšla, spôsobila senzáciu, komunistické vedenie z nej bolo nervózne a keď Robo pár mesiacov na to emigroval do Belgicka, dostali zámienku na jej zákaz. Je skvelé stretnúť autora hudby mojej najobľúbenejšej piesne a ešte lepšie je, že si rozumieme. A keďže autora textu Kamila Peteraja už roky poznám, dovŕšil sa tak jeden kruh. Príjemný večer.
Eduard Chmelár on Facebook
