Československý Iljušin skončil v plameňoch. Zostrelila ho sýrska armáda?

Tragédia v Sýrii: Pred 50 rokmi sa stala najväčšia letecká nehoda v histórii Československa

Pred polstoročím sa neďaleko sýrskej metropoly Damask odohrala najtragickejšia nehoda v dejinách československého a českého letectva. Plne obsadený Iljušin Il-62 Československých aerolínií, letiaci na linke z Prahy do Teheránu, sa krátko pred polnocou z 19. na 20. augusta 1975 pripravoval na pristátie v Damasku. Namiesto pristávacej dráhy však stroj zamieril do dún, približne 16 kilometrov severozápadne od letiska.

Let ČSA číslo 540 pod vedením kapitána Jána Gajdoša, v čase nehody riadený druhým pilotom Stanislavom Žižkom, odštartoval z ruzyňského letiska o 19:35 s konečným cieľom v iránskej metropole. Po troch a pol hodinách letu posádka nahlásila, že začína s približovaním, čo im veža v Damasku povolila. Lietadlo ešte stihlo potvrdiť príjem informácie o priaznivom počasí na letisku, no to bolo posledné spojenie s letom OK 540. O štyri minúty neskôr Iljušin havaroval.

Čierna skrinka zničená požiarom

Opuštenú nočnú krajinu krátko po náraze ožiarili plamene, ktoré zachvátili veľkú časť trupu a neskôr výrazne sťažili pátranie po príčinách nehody. Vyšetrovanie ukázalo, že stroj sa zeme dotkol vcelku, najprv predným podvozkom, potom ľavým krídlom, hlavným podvozkom a nakoniec zadnou časťou trupu a pravým krídlom. Pôlročné dieťa a arabský študent mali veľké šťastie, sedeli vzadu a po náraze vypadli von, čím sa vyhli ohnivému peklo, ktoré zachvátilo trosky.

Prečo ale skúsený pilot Žižka s takmer 15 tisíc nalietanými hodinami (z toho asi pätina bola na Il-62, najmodernejšom a najväčšom stroji vtedy vo flotile ČSA) nezvládol bežné pristátie a prečo lietadlu v náraze do zeme nezabránil ani kapitán Gajdoš s náletom takmer 19 tisíc hodín, to sa vyšetrovateľom nikdy nepodarilo odhaliť. Vyšetrovanie totiž významne skomplikoval fakt, že počas mohutného požiaru bola zničená čierna skrinka a z prístrojov v kokpite prežili katastrofu len niektoré.

Nesprávne nastavená výška

Vyšetrovacia komisia nedokázala jasne určiť príčinu nehody. Ako najpravdepodobnejšiu nakoniec označila možnosť, že si posádka nebola vedomá skutočnej výšky letu a tesne pred nárazom sa domnievala, že je o niekoľko stoviek metrov vyššie. Na domovskom a ostatných letiskách v socialistických krajinách vtedy dispečeri predávali výšku QFE (skutočný barometrický tlak v úrovni dráhy), no od veže v Damasku posádka dostala výšku QNH (tlak prepočítaný na hladinu mora).

A možno práve ich zámena posádkou sa stala ľuďom na palube osudnou. Podľa pilota a publicistu Ladislava Kellera, ktorý napísal niekoľko kníh o leteckých nehodách československých a českých lietadiel, je ale pravdepodobnejšie, že sa Žižka pomýlil pri zadávaní hodnoty tlaku a na výškomeru nastavil nesprávnu hodnotu. Údaje mal síce ešte kontrolovať navigátor, ktorý bol v tej dobe bežne členom posádky dopravných lietadiel nielen u ČSA, ale najskôr tak pri osudnom lete neurobil.

Objavili sa aj špekulácie, že osudový reťazec udalostí, ktorý viedol k tragickej nehode, pomohli spustiť aj nezhody medzi oboma pilotmi. Podľa niektorých pamätníkov sa Ján Gajdoš so Stanislavom Žižkom nemali radi, Keller dokonca uvádza, že sa „doslova nenávideli“. Obvykle tak spolu nelietali, no v utorok 19. augusta 1975 pôvodne nasadený druhý pilot neprišiel do práce, a tak musela byť do služby povolaná pripravená záloha, ktorou bol zhodou okolností Žižka.

Okrem nesprávne nastaveného výškomera – nech už z akéhokoľvek dôvodu – a zlej atmosféry na palube Iljušinu existuje ešte jedna teória o príčinách nehody. Podľa niektorých špekulácií zostrelila československý stroj omylom sýrska armáda a prípad bol z politických dôvodov ututlaný. Konkrétne dôkazy pre takéto tvrdenie sa ale nikdy neobjavili a o zostrelení tak existujú len svedectvá z druhej ruky. Lietadlo navyše do zeme narazilo prakticky vcelku, čo svedčí skôr o chybe pilotov.