Objavenie Titanicu: Mýty a realita
Na súradniciach 41°43’55“ severnej šírky a 49°56’45“ západnej dĺžky, asi štyri kilometre pod hladinou severného Atlantiku a 500 kilometrov od brehov kanadského Newfoundlandu, kamery Arga, ponorky tímu Roberta Ballarda a Jean-Louisa Michela, objavili to, čo hľadali. Po dvojmesačnom pátraní našli 1. septembra 1985 vrak najslávnejšej lode sveta – Titanicu. Sedemdesiat tri rokov po tragédii loď znovu uzrelo ľudské oko.
Prvá troska, ktorú kamery onoho 1. septembra objavili, bol jeden z 29 lodných kotlov. Už o deň neskôr bol nájdený trup lode, ktorý „sedel“ vzpriamene posadený 20 metrov hlboko v morskom dne. K dokonalosti chýbala len zadná časť, ktorá sa pri stroskotaní odlomila a na dno dopadla zhruba 750 metrov od trupu lode. Dovtedy sa pritom na základe svedectiev preživších cestujúcich verilo, že Titanic zostal „neporušený“. Ballardov objav podobných mýtov zbúral viac.
Bolo to inak
Podľa dovtedy platnej, a jedenástimi Oscarmi ovenčenej verzie filmu Titanic Jamesa Camerona, sa loď v noci zo 14. na 15. apríla 1912 zrazila vo vysokej rýchlosti s ľadovcom. Ten mal rozpárať loď v dĺžke asi sto metrov na pravoboku tri metre pod kýlom. Loď sa potom po 150-minútovej agónii potopila a do hlbín oceánu si so sebou vzala viac ako dve tretiny z 2200 ľudí, ktorí sa v Southamptone na cestu do New Yorku nalodili.
Ballardov objav však umožnil zistiť, že skazu parníka s výtlakom cez 52 000 ton zrejme spôsobilo šesť malých otvorov o veľkosti necelého jedného metra štvorcového. Problémom sa stala oceľ s vysokým obsahom síry, ktorá bola krehkejšia ako dnes používané typy a ktorá potom nevydržala obrovský tlak vody. Loď začala naberať vodu, nakláňať sa, aby nakoniec celá zišla pod hladinu, kde náhle vyrovnanie tlaku spôsobilo výbuch, ktorý loď rozdelil na niekoľko častí.
Šialenci a dobrodruzi
Nájdenie vraku Titanicu bol sen, ktorý vedcov aj dobrodruhov ťahal v podstate už od 15. apríla 1912. Najskôr ale chýbali technológie, neskôr zase odvaha. Tlač sa o ojedinelých výpravách smerujúcich do severného Atlantiku zmieňovala ako o vyhadzovaní peňazí, dobrodruhov považovali za šialencov a vedci strácali „dobrú povesť“. To, že by niekto mohol nájsť vrak potopený niekoľko tisíc metrov, sa zdalo ako šialenstvo. Nakoniec, keď Ballard Titanic objavil, výskumná ponorka bola 22 kilometrov východne od bodu, kde mal podľa dobových údajov vrak ležať.
Prvé seriózne pokusy realizovali na začiatku 80. rokov oceánografovia William Ryan a Fred Spiess, ktorí za peniaze ropného magnáta Jacka Grimma trikrát usporiadali výpravu do miest, kde predpokladali nález. Po ich neúspechu nastúpil Ballard. Ten myšlienku na nájdenie Titanicu pred prvou výpravou do Atlantiku oprášil celých 12 rokov. Počkal si na dostatočné technologické vybavenie, spojil výpravu svojho inštitútu z Woods Hole s francúzskym IFREMER (Národný inštitút pre výskum mora) – a dočkal sa.
Oceánografa vtedy do hlbín vyslalo americké námorníctvo, aby so svojím špeciálnym nepilotovaným plavidlom Argo vystopoval dve stratené americké jadrové ponorky USS Scorpion a USS Tresher, ktoré zmizli v 60. rokoch. Odmenou za splnenú misiu mu potom bolo financovanie možnosti pátrania po Titanicu. Námorníctvo USA poskytlo loď aj posádku, financovalo výrobu vlekovej plošiny, na ktorej boli umiestnené videokamery a osvetlenie, a finančne zaistilo celú prísne utajenú operáciu.
Ballard odštartoval mániu
Ballard umiestnil na vrak Titanicu pietnu tabuľu, jeho úspech ale tiež prilákal vedecké tímy a zberateľov artefaktov. K Titanicu v nasledujúcich desaťročiach plávalo množstvo výprav, ktoré buď fotili potopený parník, alebo vyzdvihovali na hladinu zberateľsky zaujímavé predmety. V júni 2023 sa cestou k Titanicu pod tlakom okolitého mora zrútila dovnútra ponorka Titan, v ktorej zahynulo všetkých päť ľudí na palube.
Americký oceánológ Ballard našiel okrem Titanicu a dvoch amerických jadrových ponoriek napríklad v roku 1989 aj vrak nemeckej vojnovej lode Bismarck, ktorú britské loďstvo potopilo v Atlantickom oceáne v máji 1941. V roku 1998 objavil vrak lietadlovej lode Yorktown, potopenej japonskou ponorkou v bitke o Midway, a v roku 2002 vrak torpédoborca PT-109, ktorého potopenie japonskou vojnovou loďou Amagiri 2. augusta 1943 prežil neskorší americký prezident John F. Kennedy.
