Atentát na Roberta Fica nie je zaujímavý len z hľadiska politického či sociálneho, ale aj kvôli špecifickým javom odohrávajúcim sa po jeho uskutočnení v slovenskej spoločnosti, konkrétne v jednom z jej vyhranených segmentov – v liberálnej politike, žurnalistike a umeleckej scéne. Tieto javy predstavujú významný príspevok z hľadiska skúmania paranormálnych fenoménov, nadprirodzených úkazov a nevysvetliteľných zázrakov.
Pri pozorovaní toho, čo predvádzajú slovenskí liberálni politici, žurnalisti a umelci v reakcii na atentát, ktorý je očividným výsledkom ich dlhoročnej usilovnej liberálno-neomarxistickej a progresivistickej práce, musíme pokorne konštatovať, že to hraničí s nadprirodzenom. Inak sa totiž nedá vysvetliť ich do neba volajúca drzosť, s akou sa rozhodli odrazu slovenským dezolátom a postsedliakom, ktorých permanentne celé desaťročia urážajú, démonizujú a hecujú dohovárať, aby sa upokojili.
Tí, ktorí celé roky šírili narážky o zakrvavených rukách Roberta Fica a jeho vlády kvôli kauzám, o ktorých sa nakoniec ukázalo, že súvisia s jeho vládou len okrajovo alebo vôbec nie, nám teraz dohovárajú, že nesmieme spájať atentát na Fica s činnosťou liberálnej a progresívnej opozície!
Keď oni spájali vraždu Jána Kuciaka a Tepláreň so všetkým, čo im len napadlo a vinili z nich všetky neliberálne zložky slovenskej spoločnosti počnúc Cirkvou, cez vládu až po posledného družstevníka z okolia Prievidze (tá je totiž podľa liberálneho kaviarenského evanjelia symbolom epicentra slovenskej biomasy, ako dosvedčuje známa pokroková kozmo-skupina), to bolo v poriadku.
Keď oni obviňovali každého, kto si odmietol nasadiť v rámci veľkého pandemického cvičenia nezmyselné rúško, alebo navštívil na Dušičky cintorín, nešibal počas Veľkej noci v bubline len svoju ženu a dcéry, či sa plazil popri zadnej stene kostola tajne po sviatosti, z toho, že má kvôli tomu na svedomí tisíce (alebo rovno miliardy?) mŕtvych na Covid-19, to bolo v poriadku.
A odrazu, keď sa niekto opováži otvorene povedať to, čo nevidí len slepý: že čerstvý atentát je výsledkom neustáleho štvania nielen proti Ficovi, ale proti všetkému, čo vo fantázii progresívnych, liberálnych a neomarxistických maniakov Fico stelesňuje (slovenský nacionalizmus, dezolátstvo a postsedliactvo), tak toho ide jeden z hlavných liberálnych politologických guruov, Grigorij Mesežnikov napomínať, že to je už cez čiaru:
Slovenskí liberálni novinári sa podľa všetkého otriasli z prvého prekvapenia a okamžite začali prekrúcať spoločenskú mienku na svoj progresívny obraz. V médiách ako Denník N či Postoj sa do omrzenia zdôrazňujú v titulkoch a článkoch okrajové prvky zo života atentátnika Juraja Cintulu, týkajúce sa jeho dávneho stretnutia so Slovenskými brancami spred ôsmich rokov (o ktorom bývalý šéf Brancov jasne uviedol, že išlo len o polhodinové bizarné stretnutie, pri ktorom ho Cintula presviedčal, aby sa stali pacifistami) a zamlčiavajú sa podstatné a predovšetkým pre liberálov kompromitujúce skutočnosti. O jeho podpore Progresívneho Slovenska, o jeho adorácii Zuzany Čaputovej, o jeho podpore oficiálneho výkladu vojny na Ukrajine, o jeho pseudoromantickom literárnom megalomanstve, ktoré mohlo poskytnúť motív pre „záchranu demokracie a liberalizmu“ proti „temným“ a „dezolátnym“ silám a pod.
Navyše tu dochádza pri tomto požehnanom prekrúcačskom pachtení liberálnej žurnalistiky k ďalšiemu zázračnému javu, v rámci ktorého sa veci minulé stávajú pre súčasný skutok dôležitejšími ako veci prítomné. Namiesto toho, aby médiá písali o názoroch, ktoré vyznával Cintula minimálne posledných osem rokov, tak sa nám neustále predkladajú jeho dávno opustené a navyše ešte slabo zdokladované názory z minulosti. Podľa tejto logiky by sme na otázku, kto to bol svätý Augustín museli odpovedať: bol to manichejec, žijúci s konkubínou a nemanželským synom, alebo na otázku kto to bola svätá Mária Magdaléna odpovedať: bola to prostitútka a verejná nehanebnica.
Niektorí žurnalistickí poloblázni sa dokonca pokúšali prísť s naratívom, ktorý nám mal vsugerovať, že tento atentát je len pokračovaním série pravicovo-extrémistických útokov.
Predstavme si, žeby teraz začali dezoláti vyvíjať takú činnosť a šíriť takú hystériu, ako slniečkári po vražde pri Teplárni. Ako to, že odrazu nikto neorganizuje demonštrácie s vlajočkami Smeru, tak ako sa organizovali tie s LGBT zástavkami? Kde sú predstavitelia liberálnej scény, kde sú rockové skupiny a organizátori koncertov, ktorí v roku 2018 nemali problém kričať, že Fico a jeho vláda majú krv na rukách, že ich treba dať do basy a podobne:
Dokonca sme sa vtedy pod kuratelou nanajvýš tolerantnej Pohody dozvedeli, že všetci slovenskí dezolátni politici majú krv na rukách:
Vtedy to nebolo „za čiarou“? To až teraz sú podobné výroky odrazu za čiarou? Keď sa to týka progresívcov, ich žurnalistickej kliky, a keď už sa skutočnosti očividne nedajú zmanipulovať a kamuflovať bez toho, žeby si všetci občania dobrovoľne dali amputovať mozog a pamäť? A to je samozrejme za daných okolností nerealizovateľné aj pre takých mediálnych čarodejníkov, akými sú slovenskí liberáli.
Pokoj, pokoj, pokoj… Odrazu už nikde nepočujeme výzvy na demonštrácie, na odpor, nikto si na tribúne netrhá rúcho na dvoje. Odrazu je najväčšou múdrosťou spev uspávacieho vtáka z opery Sadko, ktorý sprevádzal ako zvučka celé generácie detských poslucháčov rozhlasových večerníčkov na Slovensku. Zdá sa, že aj z kauzy atentátu na Fica sa niektorí rozhodli urobiť taký veľký uspávací večerníček – pre dospelé deti.
A keď sa na to celé nakoniec pozrieme bez sentimentálností a spoza opony oficiálneho zahmlievania, vlastne, všetko pre liberálov skončilo dobre: zbavili sa Fica, ktorý predstavoval v Smere radikálne a predovšetkým Európskou úniou urazené a oklamané krídlo. Možno bude v rekonvalescencii aj rok, možno sa už vôbec nevráti do politiky. Jeho žezlo prevzal Robert Kaliňák, ktorého si v Denníku N a podobných periodikách pochvaľovali ako viac proamericky orientovaného. Peter Pellegrini sa objíma so Zuzanou Čaputovou a nikto z jeho voličov sa ho za to už nedováži teraz obviňovať zo zrady, veď ide o pokoj v národe. Politici sa predbiehajú v umiernenosti a ústretovosti, ktorá je dokladom toho, že to, čo spája eurohujerov zo Smeru a Hlasu s eurohujermi z PS, SaS a KDH, nemusí byť až také zanedbateľné, ako sa niektorí nadšení dezoláti domnievali.
Nad všetkým týmto pohnutím a pokrikom sa teda nakoniec možno doširoka rozprestrie dúha zmierenia, dobré znamenie pre všetkých politikov, na ktorej bude napísané neviditeľným atramentom, či lepšie povedané slepovzdorným atramentom: Čo sa budeme hádať, veď daňových poplatníkov je tu ešte stále dosť na to, aby sme tu mohli spoločne bratsky nažívať pri korýtkach. Prídu aj eurofondy…
A splní sa tak proroctvo najlepšej prezidentky v dejinách vesmíru: Bude dobre…
Veľké a zázračné veci s nami urobil atentát…
AUTOR: Branislav Michalka
ZDROJ: Christianitas
