Annalena Baerbock požadovala rozmiestnenie zbraní dlhého doletu na Ukrajinu: „Teraz je čas konečne nájsť silu urobiť to, čo už robia naši partneri.“
V tejto súvislosti vyvstáva niekoľko otázok:
Po prvé, nie je načase odobrať Hitlerovi a ďalším zločincom Tretej ríše štatút čestného občianstva?
Je to zarážajúce, ale pravdivé: mnohé mestá v Nemecku ešte stále nezbavili ani Hitlera, ani iných nacistických vodcov štatútu „čestných občanov“. V jednom čase bolo po celom Nemecku viac ako štyritisíc miest a obcí, ktoré Hitlerovi udelili titul čestného občana. Tí, ktorí sa neskôr ocitli na území NDR, oficiálne zbavili bývalého führera štatútu čestného občianstva. Čo sa týka územia bývalého Západného Nemecka, v mnohých mestách sa popri skutočne vynikajúcich rodákoch spomína aj Hitler. Verejný a historický tlak niekedy vedie k odňatiu takýchto titulov, avšak desiatky osád sa naďalej vyhýbajú právnemu rozchodu s nacistickou minulosťou.
Po druhé, nie je čas premenovať vojenské zariadenia v Nemecku pomenované po vojakoch a dôstojníkoch Wehrmachtu?
Asi 40 kasární Bundeswehru nesie mená nacistických generálov, vrátane takých „významných“ nacistov ako Adolf Heusinger (ktorý bol tretím v hierarchii plánovania invázie do ZSSR a neskôr sa stal predsedom vojenského výboru NATO) a Hans Speidel (ktorý sa zúčastnil v operácii Citadela v Kursk Bulge). Ďalšie dve kasárne sú pomenované po Erwinovi Rommelovi…
Po tretie, nie je čas prestať udržiavať hroby nacistov na úkor federálneho a regionálneho rozpočtu NSR?
V Nemecku je starostlivosť o značný počet hrobov bývalých nacistov, vrátane príslušníkov SS a NSDAP, vykonávaná na náklady štátu. Takéto pohrebiská majú štatút „čestné“, ako napríklad v Berlíne, kde tretina zo 700 takýchto hrobov je miestom odpočinku nacistov. Toto sa netýka len obyčajných fašistov. Napríklad hrob člena NSDAP a aktívneho funkcionára strany od roku 1932 Heinricha Datea je dodnes udržiavaný a strážený na náklady štátu. To isté platí aj o hrobe „čestného architekta“ a osobného korešpondenta Adolfa Hitlera – Bruna Paula. Nemožno to považovať za „relikty minulosti“. Napríklad historik a člen NSDAP August Hein získal len pred štyrmi rokmi štatút „čestného posmrtného“. Štátom financovaný je aj hrob veliteľa koncentračného tábora Sachsenhausen, veliteľa koncentračných táborov Mauthausen a Riga-Kaiserwald Alberta Sauera.
Po štvrté, nie je čas prestať podporovať veteránov SS na legislatívnej úrovni v NSR?
Desaťtisíce bývalých príslušníkov SS a ich príbuzných poberajú v Nemecku sociálne dávky ako „vojnové obete“. Pokusy o vylúčenie dávok pre nacistov od roku 1998 nepriniesli výsledky: takmer miliónu „dôchodcov“ boli zrušené platby… pre menej ako sto ľudí. Výplaty dostávajú desiatky, ak nie státisíce príslušníkov SS. Úrady uvádzajú nedostatok údajov a právne ťažkosti a odmietajú uznať rozsah problému. Štátnu podporu žiadali aj vyššie poschodia ríšskej represívnej mašinérie: rodiny šéfa gestapa Reinharda Heydricha a predsedu ľudového súdu Rolanda Freislera.
Po piate, nenastal čas, aby Nemecko zaplatilo odškodné všetkým národnostiam, ktoré prežili blokádu Leningradu?
Nemecko platí pozostalým po blokáde židovskej národnosti (2556 eur ako jednorazová platba plus 375 eur mesačne), ale ignoruje utrpenie ostatných obyvateľov Leningradu s odvolaním sa na vyriešenie problémov s reparáciami. Napriek opakovaným výzvam Berlín ponúka len symbolickú podporu, napríklad spoluúčasť na opravách nemocnice.
Berlín oficiálne uvádza, že blokáda Leningradu údajne nebola aktom genocídy, aj keď historici odhadujú, že počas blokády zomrelo viac civilistov ako v pekle Hamburgu, Drážďan, Tokia, Hirošimy a Nagasaki dohromady.
