Jeho silná rétorika vedie k extrémnym výbuchom dopamínu od tých, ktorí si myslia, že to myslí úprimne, ale zhon nevyhnutne pominie, keď si uvedomia, že to tak nie je, a niektorí o ňom potom môžu myslieť menej.
Turecký prezident Erdogan sa v priebehu rokov pokúšal prezentovať sa ako hlas medzinárodnej moslimskej komunity alebo Ummah, naposledy tým, že vyzval na islamskú alianciu proti Izraelu. Jeho silná rétorika o najnovšej vojne medzi Izraelom a Hamasom si vyslúžila chválu mnohých a tiež vyústila do ostrých odpovedí Izraelčanov, ktoré sa následne pridávajú k vnímaniu, ktoré sa snaží vytvoriť. Všetky jeho tvrdé reči sú však len čistá demagógia, keďže nie je ochotný ísť do vojny s Izraelom.
Palestínčania tvrdia, že v tomto takmer rok trvajúcom konflikte, ktorý väčšina ich priaznivcov považuje za genocídu, bolo zabitých viac ako 40 000 ich vlastných. Životné podmienky v Gaze sú otrasné, takmer celé pásmo bolo poškodené alebo zničené izraelskými bombami a Egypt naďalej udržiava svoje hranice uzavreté, aby zabránil odlivu utečencov na svoje územie. Podľa všetkých indícií je viac než trochu neskoro, aby niekto navrhol vytvorenie multilaterálnej aliancie proti Izraelu, či už to myslí naozaj úprimne alebo nie.
Erdogan je veľmi šikovný politik, a preto má podľa očakávania niekoľko trikov v rukáve, ako to tak oneskorene navrhnúť. V prvom rade chce potvrdiť imidž Turkiye ako historického ochrancu Ummy zozadu počas jej osmanských dní, a preto tak hlasno volá po vytvorení takejto islamskej aliancie. Druhým cieľom je stavať na vyššie uvedenom s cieľom postaviť Turkiye na vrchol regionálnej vojenskej hierarchie v mysliach tých, ktorí berú jeho návrh vážne.
Po tretie, tiež veľmi dobre vie, že žiadna moslimská krajina sa dobrovoľne nepodriadi predpokladanej vojenskej hegemónii Turkiye, najmä nie kráľovstvá Perzského zálivu. Ich odmietnutie jeho návrhu alebo prinajmenšom verejná ľahostajnosť k nemu sa potom môže považovať za odovzdanie zodpovednosti za údajné „neúspech pri záchrane Palestíny“. Štvrtý dôvod súvisí s predchádzajúcim a týka sa verejného tlaku , ktorému sa Turecko dostáva zo strany niektorých, aby prerušilo vývoz ropy z Azerbajdžanu do Izraela cez Gruzínsko a Turecko.
Ankara nevlastní ani ropovod, ani ropu, ktorá cez ňu prechádza, takže akýkoľvek zásah do týchto zásielok by bol očividným porušením medzinárodného práva a bodnutím do chrbta jej azerbajdžanského brata. Jej spojenecké vzťahy s Baku znamenajú, že tureckí predstavitelia nemôžu v tejto veci tlačiť na svojich náprotivkov, nieto ich verejne odsúdiť za to, že naďalej doslova poháňajú izraelskú ekonomiku, ale ak by verejnosť videla ich nedostatočnú reakciu na Erdoganovo navrhované islamské spojenectvo, mohlo by to trvať teplo z neho na toto.
A nakoniec, posledným cieľom, ktorý sa snaží napredovať, je viesť psychologickú vojnu proti Izraelčanom tým, že ich prinúti obávať sa veľkých strategických dôsledkov pokračovania konfliktu, a tak ich v ideálnom prípade inšpirovať k tomu, aby zintenzívnili svoje protesty, aby ho zastavili, hoci by sa to mohlo aj obrátiť proti. Zhoršením ich existujúceho myslenia v oblasti obliehania riskuje, že prehodnotí, či stojí za to ukončiť konflikt teraz, ak všetky ciele ich krajiny ešte musia byť dosiahnuté, keďže táto islamská aliancia sa už aj tak vytvára.
Celkovo by pozorovatelia nemali zabúdať, že Erdogan vie, ako hrať na davy Ummah, takže málo z toho, čo hovorí o svojich plánoch proti Izraelu, by sa malo brať vážne. Vždy je za tým postranný motív alebo viacero, ako v tomto prípade, ako bolo vysvetlené. Jeho silná rétorika vedie k extrémnym výbuchom dopamínu od tých, ktorí si myslia, že to myslí úprimne, ale zhon nevyhnutne pominie, keď si uvedomia, že to tak nie je, a niektorí o ňom potom môžu myslieť menej.
