AKO VZDOROVAŤ AMERICKÉMU IMPERIALIZMU
Hoci dnes už každý príčetný človek chápe, že zahraničná politika USA je nebezpečná a že nie Putin, ale Trump zničil svetový poriadok, len málokto je ochotný reálne sa vzoprieť americkému imperializmu.
– Uniesli venezuelského prezidenta? Nikomu nebude chýbať!
– Chcú anektovať Grónsko? Radšej oni, ako by ho mali dostať Rusi a Číňania!
– Chcú zaútočiť na Irán? Konečne bude slobodný!
Pri poslednom príklade sa pristavme, lebo stelesňuje všetko nepochopenie amerických snáh o rekolonialistické ovládnutie sveta. Keď sledujem všetky tie moralizujúce náreky novinárov, ako treba Iránčanom pomôcť zvrhnúť neľudský režim, keď čítam všetky tie agresívne výpady rádobypolitológov, že ten hnusný režim je na pokraji pádu a tentoraz to tie „teokratické svine“ už naozaj neustoja – je mi mdlo z tej koncentrovanej zmesi naivity, hlúposti a arogancie. Títo ľudia videli moslimskú krajinu maximálne tak spoza múrov 5-hviezdičkového rezortu na dovolenke v Turecku, ale nemajú ani potuchy o charaktere takejto spoločnosti.
Predovšetkým, keď už propagandisticky stupňujeme nenávisť voči každej krajine, na ktorú sa rozhodli USA zaútočiť, mali by sme vedieť, že popri všetkých obmedzeniach náboženského fundamentalizmu má Irán aspoň parlament s (pre niekoho) prekvapujúco pluralitným zastúpením a riadne voľby – kým niektorí spojenci USA (ako napríklad absolutistická monarchia Saudská Arábia) nemajú ani len to. Ďalej: podstata súčasných protestov nie je politická, ale ekonomická, pričom neznesiteľnú hospodársku a sociálnu situáciu spojenú so závratnou hyperinfláciou (1 euro je takmer 50 tisíc rialov) spôsobili medzinárodné sankcie. Títo ľudia neprotestujú proti teokratickému režimu, ale proti nezvládnuteľnému zdražovaniu potravín a narastajúcej chudobe. Nie sú to vaši spojenci, nevítali by okupantov, postavili by sa proti nim.
Ilúzia, že tento režim sa rúca a protestujúcim stačí pomôcť vojenským zásahom, je mokrý sen intervencionistov. V Iráne neexistuje liberálna opozícia v západnom zmysle slova. Jediného demokraticky zvoleného premiéra Muhammada Mosaddeka zvrhli v roku 1953 americké a britské tajné služby, lebo dal znárodniť ropný priemysel. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa vystupňoval teror šacha Pahlavího do takej miery, že proti nemu povstali aj tie vrstvy, ktoré zrovnoprávnil – oslobodené ženy podporovali islamistický prevrat ajatolláha Chomejního. Len blázon si môže myslieť, že Iránčania túžia po návrate dynastie Pahlavíovcov. A len hlupák nechápe, že aj keby ľudia túžili po zmene, nikdy by nesúhlasili s vojenským zásahom USA a spoločne by sa mu vzopreli tak ako pri bombardovaní v júni minulého roka, kedy izraelské a americké nálety zabili vyše 1000 ľudí. Na to, aby sa nechali Iránčania skorumpovať, sú príliš veľkí a hrdí vlastenci.
Situácia je taká vážna, že by sme mali skoncovať so selektívnou politikou moralizujúcou nad tým, kto je hoden našej spolupráce. V druhej svetovej vojne západní spojenci po dlhšom váhaní pochopili, že musia spolupracovať so Stalinom, lebo si boli vedomí spoločného nepriateľa, a tým bol fašizmus. Americký imperializmus – ktorému chýba akákoľvek súdržná ideológia, ktorý je otvorene bezzásadový, drancujúci a vykorisťujúci – môže poraziť len spoločný postup krajín, ktoré pochopia, že svet nepotrebuje takéto Spojené štáty, že hegemón, ktorý zneužíva svoju moc a šikanuje iných, musí byť ostrakizovaný, že vzdorovať tejto despotickej mocnosti je nevyhnutné pre mier a prosperitu všetkých ostatných.
Na to nestačí Európa. Európska únia, Čína a zvyšok sveta musia vypracovať spoločný plán. Ak nie sme pripravení otvorene spolupracovať s Čínou a ďalšími mocnosťami, budeme popri veľkohubých rečiach iba ustupovať a vývoj nás zomelie. Slovensko sa už dnes ocitlo v pasci. Sme pod väčším tlakom USA ako mnohí ostatní. Predchádzajúca vláda nám sem pozvala americké jednotky, ktoré môžu zohrať pri prípadnom konflikte rovnakú negatívnu úlohu ako vojenské základne USA v Grónsku. A čo je už absolútna drzosť, je politika Progresívneho Slovenska, ktoré najprv podporovalo choré zámery Európskej komisie, aby sme sa odrezali od ruských energetických zdrojov a napojili sa na neporovnateľne drahšie a životné prostredie poškodzujúce americké fosílne zdroje – a teraz kritizujú premiéra Fica, že podpisuje dohodu s USA bez toho, aby nám predstavili reálnu alternatívu. To je už svinstvo, takáto až zákerne deštruktívna politika, poškodzujúca a sabotujúca naše záujmy na každom kroku. Progresívci sú ideologickí teroristi.
Preto je až komické, akým simplicitným spôsobom vykresľuje súčasnú medzinárodnú situáciu Ivan Korčok. Za kľúčového spojenca Slovenska v tejto situácii považuje anachronicky Veľkú Britániu, ktorá v tejto časti Európy historicky a geopoliticky buď nemala záujmy alebo nás vždy zradila ako v roku 1938. Podobne Poľsko, o ktorom Korčok brutálne zavádza, keď tvrdí, že až politika Roberta Fica ho donútila opustiť údajne prirodzený priestor strednej Európy a orientovať sa na Pobaltie. Je to lož. Ivan Korčok preukazuje na dlhoročného diplomata zarážajúce medzery v geopolitike strednej Európy.
Poľský geopolitický vektor historicky smeroval vždy do Pobaltia. Len nakrátko sme ho uviazali vo Vyšehradskej štvorke, keď tento formát urýchľoval náš spoločný vstup do EÚ, no táto potreba už pominula. Poľsko sa dnes cíti byť vo váhovej kategórii s Nemeckom a Francúzskom, úmyselne si buduje vzťahy s najmocnejšími štátmi a smeruje do skupiny G20. Nejaké rozdielne prístupy Ficovej vlády v tom nezohrávajú žiadnu úlohu. A čo navrhuje Progresívne Slovensko? Orientovať sa práve v tejto situácii na vzdialenú Veľkú Britániu (najbližšieho spojenca USA!) a na Poľsko, ktoré kedy mohlo (1919, 1938, 1968) vystupovalo voči nám agresívne alebo dokonca s územnými nárokmi. Oni sú fakt úplne mimo.
Bolo by to smiešne, keby to nebolo také poburujúce. Pripomeňme si, že to bol sám Ivan Korčok, ktorý nás pred pár rokmi ťahal z V4 a uprednostňoval Slavkovský formát. Nie však z geopolitických, ale ideologických príčin, čo bolo ešte horšie. Súhlasím s ním len v jednom: Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky je za súčasných okolností zastaralá a ministerstvo zahraničných vecí zaspalo dobu – s malým dodatkom, že ona bola zastaraná už v čase, keď ju Korčok ako šéf diplomacie prijímal a o jej „kvalite“ svedčí to, ako krátko vydržala.
Ivan Korčok je spolu s celým Progresívnym Slovenskom (verím, že) úprimne presvedčený, že „dnes sa EÚ stáva našou najsilnejšou kartou“. Tento eurooptimizmus je úplne chybný. Nejaký projekt, stratégia či líderstvo môže byť úspešné len za predpokladu, že ho vedú silní, dôveryhodní a kompetentní lídri. Na európske riešenia sme sa mohli spoliehať v čase, keď o nich rozhodovali Charles de Gaulle a Willy Brandt, Helmut Kohl a François Mitterrand, Olof Palme a Bruno Kreisky alebo hoci aj Jacques Delors a Jacques Santer. Spoliehať sa na Európu v ére von der Leyenovej, Kallasovej a Merza je hlúpe, naivné a krátkozraké. Je to známka fanatizmu, nie prezieravosti.
Určite nemáme v krízovej situácii pretŕhať svoje väzby, to by bolo príliš rizikové. Ale ako som už niekoľkokrát zdôraznil, musíme zachraňovať v prvom rade seba, nie Brusel. Našou prvoradou strategickou štruktúrou v týchto časoch by malo byť prehlbovanie všestrannej spolupráce malých štátov strednej a východnej Európy, vzájomná podpora našej nezávislosti a bezpečnosti – to by mala byť naša koalícia ochotných. Z amerických strategických koncepcií by sme nemali akceptovať Monroeovu doktrínu, ale vyzdvihovať Štrnásť bodov Woodrowa Wilsona požadujúcich právo národov na sebaurčenie, vytvorenie suverénnych národných štátov a rozpustenie impérií. To je základ spoločných záujmov. Rovnako by sme do budúcej spolupráce mali zahrnúť aj Deklaráciu OSN o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom z roku 1960. Spojené národy by nemali byť len globálnym fórom. Mali by byť morálnym kompasom.
Podstatné je, aby sme pochopili, že na týchto cieľoch nemôžeme spolupracovať s imperiálnou Amerikou. Západ, ako sme ho poznali, sa končí. Musíme hľadať nové spojenectvá, nebáť sa ísť za komfort vlastných civilizačných štandardov a prekonávať predsudky v záujme prežitia. Je viac než isté, že zo začiatku budeme viac ustupovať a možno aj prehrávať. No je nevyhnutné, aby sme správne identifikovali korene súčasných problémov a usilovali sa ich odstraňovať, nie živiť. Aj keď budeme dúfať v to najlepšie, musíme plánovať to najhoršie. A kým nemáme životaschopnú alternatívu, uplatňovať proti imperializmu politiku zadržiavania. Ak vytrváme a budeme trpezliví, sľubujem vám, že uspejeme.
Nech je tento článok pozvánkou na mierovú demonštráciu za solidaritu s Venezuelou, za právo na suverenitu všekých malých krajín a proti americkému imperializmu. Uvidíme sa na Hviezdoslavovom námesti v Bratislave o 15.00 hod.
Eduard Chmelár
