Či už sa smrti bojíme, alebo nie, väčšina z nás chce asi umrieť nejako „pekne“, bezbolestne. A hlavne nie príliš skoro. Čo si želajú doktori?
Zatiaľ čo predtým ľudia bežne umierali doma, postupne finálne štádium života zmizlo z nášho dohľadu a presunulo sa na lôžka zdravotníckych zariadení. Ako by neexistovalo. Spolu so starnutím populácie sa ale zo smrti stáva prítomná téma.
Lekári bývajú svedkami končiaceho sa života relatívne často. Ovplyvňuje to ich predstavy o vlastných posledných hodinách na tomto svete a líšia sa ich požiadavky od starostlivosti, ktorú poskytujú „bežným smrteľníkom“?
Tým sa zaoberal už výskum z roku 2014 a odhalil, že rozdiel v tom je. Ľuďom v terminálnom štádiu zdravotníci predlžujú život intenzívnymi zásahmi, medikáciou, napojením na prístroje. Pre seba by ale takúto starostlivosť na konci svojich dní nevolili – 88,3 % lekárov sa rozhodlo nenechať sa resuscitovať a stať sa darcami orgánov. Výskum bol ale úzko zameraný a vzorka respondentov obmedzená na pracovníkov dvoch amerických nemocníc.
Medzinárodné porovnanie
V júli v odbornom žurnále Palliative Care & Social Practice vyšla nová štúdia. Spracovala ju výskumná skupina End-of-life Care, ktorá združuje šesť desiatok expertov a sústredí sa na paliatívnu starostlivosť v Belgicku aj ďalších krajinách.
V roku 2022 urobila rozhovory so štyridsiatimi piatimi lekármi z Belgicka, Talianska a USA. Boli medzi nimi praktici, doktori zaoberajúci sa paliatívnou starostlivosťou a ďalší zdravotnícky personál, ktorý sa stretáva s umierajúcimi. „Medzinárodný porovnávací výskum môže poskytnúť cenné poznatky o tom, ako kultúrne, sociálne a systémové rozdiely ovplyvňujú osobné preferencie lekárov ohľadom konca života,“ píšu autori.
Čo znamená dobre umrieť?
Špecializácia lekárov mala vplyv na to, ako často a ako moc konkrétne o vlastnej smrti uvažujú. Pracovníci paliatívnej starostlivosti svoje posledné dni premýšľali oveľa dôkladnejšie ako ostatní. Mnoho zdravotníkov malo na základe skúseností pacientov aj pozostalých predstavu o tom, ako by mala vyzerať „dobrá smrť“.
„Lekári ako faktory dobrej smrti často uvádzali pobyt doma alebo v hospici, prijatie smrti, prítomnosť blízkych, dostatok času na rozlúčenie, absenciu utrpenia, kontrolu bolesti a symptómov, usporiadané praktické aj duchovné záležitosti, jasnú myseľ a zachovanie autonómie a dôstojnosti,“ uvádza štúdia. Radi by tiež vedeli, že smrť prichádza, aby si stihli dať život do poriadku. Vzhľadom na to, že pri práci videli pacientov, ktorým bola poskytnutá agresívna alebo „zbytočná“ starostlivosť, osobne by sa takýmto zákrokom chceli vyhnúť. Vyslovovali aj prianie nebyť druhým na obtiaž.
Výsledky sú v rozpore s tým, čo žiada laická verejnosť. Pacienti sa väčšinou rozhodnú pre liečbu, ktorá im má predĺžiť život. Dôvodom môže byť strach, neistota z budúceho vývoja a koniec koncov aj nedostatok medicínskych znalostí. Oproti tomu lekári sú si vedomí nákladov na takúto liečbu a nepohodlia, ktoré prináša, a radšej sa jej osobne vyhnú.
Prečo teda túto liečbu ďalej odporúčajú? Riešia túto dilemu, keď hovoria s pacientmi? To by podľa autorov štúdie stálo za ďalší prieskum.
