Nález miesta legendárneho stretu je dnes obtiažny, pretože more sa od staroveku vzdialilo od tiesňavy o päť kilometrov. V oblasti ale stále vyvierajú horúce sírne pramene, podľa ktorých miesto dostalo svoj názov Thermopyly, teda Horúce brány.
Prečítajte si tiež: V krvavej bitke pri Arausiu padlo 80 000 vojakov. Rimania urobili hlúpu chybu
Priebeh bitky, ktorá sa tu odohrala, poznáme z jediného prameňa, ktorým je rozprávanie „otca histórie“ Herodota (484 pred n. l. – 420 pred n. l.), autora knihy Dejiny spísanej asi 40 rokov po Thermopylách. Je ale jeho rozprávanie hodnoverné? „Spovedal ľudí, ktorí udalosti prežili, takže Herodotovi veríme. Je v každom prípade jediný, kto podal svedectvo ľudí, ktorí tieto bitky zažili,“ objasňuje postoj modernej historiografie k Herodotovmu popisu v dokumente Bitky dávnych bojovníkov na Prima ZOOM francúzsky historik Vincent Torres-Hugon.
Perzská ríša proti hoplitom
Herodotos odhadol silu perzskej armády pred Thermopylami na viac než dva milióny bojovníkov, čo bude iste prehnané. Aj keby sme ale súhlasili s dnešnými odhadmi, ktoré hovoria o 150 000 – 300 000 bojovníkoch v prvej línii, jednalo by sa o desaťnásobok celej vtedajšej mužskej populácie Atén. Práve Atény sa stali terčom zloby perzského „kráľa kráľov“ Dáreia I., pretože mali tú drzosť podporiť vzburu maloázijských Grékov proti perzskej nadvláde. V bitke pri Maratóne v roku 490 pred n. l. ale bola perzská invázna armáda Aténčanmi porazená a zatlačená späť do Ázie.
Tým ale Peržania neskončili. Trvalo desať rokov, než pripravili odvetnú výpravu, jej velenia sa chopil Dáreiho syn Xerxés I., a zamierili k Thermopylám. Obrie vojsko tvorili bojovníci zo všetkých kútov Perzskej ríše – vedľa samotných Peržanov stáli Egypťania a Etiópčania, skythskí jazdci z Kaukazu, Baktrijci z Afganistanu alebo Indovia zo severu Indie. Nesúrodá armáda, do ktorej každý prišiel so svojou vlastnou kultúrou boja, vlastnou logistikou a vlastnými zbraňami.
Proti nim stoja elitní bojovníci starovekého Grécka – hopliti. Vyzbrojení dvojbritým kopijou, dlhším, než mala väčšina Peržanov, mečom, okrúhlym štítom, hrudným pancierom, bronzovými holeniami a ergonomickou prilbou vyrobenou každému mužovi na mieru, predstavovali odolného súpera a vďaka svojej zbroji a disciplíne mali spravidla menšie straty. Peržania proti gréckej defenzívnej hradbe uzatvárajúcej priesmyk nemôžu efektívne nasadiť jazdu a lukostrelcov ani využiť mnohonásobnú početnú prevahu. Neostáva im než pristúpiť na boj muža proti mužovi a pokúsiť sa hradbou hoplitov pohnúť.
Češú sa, aby zomreli krásni
Ráno 14. augusta 480 pred n. l. perzský zved ohlási Xerxovi, že Gréci vo svojom tábore pokojne cvičia a češú si vlasy. „Daj pozor,“ varuje perzského kráľa Démaratos, bývalý spartský kráľ, ktorý je ako psanec v Perzii v exile. „Sú to najlepší bojovníci na svete. Radšej zomrú, než aby sa vzdali.“
Títo bojovníci pripravení zomrieť, zatiaľ čo si pokojne češú vlasy, sú Sparťania, najobávanejší hopliti Grécka. „Sparťania sa pred smrťou češú, pretože vedia, že v boji zomrú a chcú umrieť krásni,“ vysvetľuje francúzsky historik Nicolas Richter. „Čím krajšia mŕtvola, tým úctyhodnejší bude človek, ktorý zomrel.“
Prvá krv
Xerxés ale nespolieha len na pozemnú armádu. Po mori jeho bojovníkov sleduje tiež úctyhodná flotila 1200 lodí, proti ktorým Gréci vyšlú 271 vojnových triér, z polovice dodaných Aténami. Odhodlanie Grékov brániť sa invázii, ktorú na korintskom panhelénskom kongrese schválilo 31 mestských štátov, ale hatí významná udalosť. Sú ňou olympijské hry, počas ktorých sa žiadny Grék nesmie chopiť zbraní, inak urazí bohov. Aj preto po súši k Thermopylám vyrazí len minimum bojovníkov, vrátane 300 Sparťanov ide o necelých 7000 mužov.
Po štyroch dňoch vzájomného pozorovania a vyjednávania Xerxés u Thermopyl pochopí, že Gréci neuhnú. Bitka začína frontálnym útokom perzskej ľahkej pechoty a lukostrelcov, ktorých mračná šípov podľa Herodota na chvíľu zatienia slnko. Spartská falanga tvorená hradbou o seba opretých štítov ale odolá. Xerxés teda vysiela do boja svoju elitnú jednotku desať tisíc Nesmrteľných. Tvoria ju šľachtici Perzskej ríše, na ktorých miesto v prípade smrti alebo zranenia okamžite nastupuje náhradník. Ani Nesmrteľní ale s Grékmi nepohnú.
Aká bola výzbroj a výstroj gréckych hoplitov, môžete vidieť tu:
Lakedaimonský obrat
Nasledujúceho rána bitka pokračuje. „Gréci svojich vojakov striedajú. V prvej línii nebojujú od rána do večera tí istí. To im umožňuje odpočívať, zatiaľ čo Peržania nemôžu ich línie prelomiť,“ vysvetľuje grécky historik Constantinos Lagos. Herodotos k druhému dňu bitky stroho poznamenal, že „Peržania si neviedli o nič lepšie“. Zmieňuje ale i ďalšiu účinnú taktiku Sparťanov, ktorú predstavuje predstieraný ústup.
Tento manéver popisuje iný grécky autor Xenofón, ktorý sa v roku 401 pred n. l. zúčastnil anabázy 10 000 gréckych žoldnierov v Perzii. Ide o takzvaný lakedaimonský obrat, ktorý, aby bol účinný, musí byť prevedený dokonale koordinovane. Prvý rad hoplitov pri ňom zruší svoju líniu a muži prekĺznu druhým radom dozadu. Ďalší rad urobí to isté, takže sa v jednu chvíľu celá falanga otočí k nepriateľovi chrbtom. Protivník sa v zápale boja pustí do prenasledovania a rozruší svoju formáciu. V tú chvíľu sa hopliti otočia a nepriateľovi znovu nastavia nepriestupnú hradbu štítov. Podľa Xenofóna dokázali tento manéver v bitevnej vreve vďaka svojej vojenskej výchove previesť jedine Sparťania.
Zlom v bitke
Večer druhého dňa si Xerxés zúfa. Sparťania stále odolávajú a jeho loďstvo zdecimovala búrka tak, že tretina lodí klesla ku dnu. Zvyšok nedokázal preraziť u mysu Artemísion grécku námornú obranu a musel potupne oboplávať celý ostrov Euboia. Napriek tomu kráľovi kráľov nečakane svitne nádej v podobe zradcu z gréckych radov, ktorý Peržanom ukáže cestu horami vedúcu Grékom do zad.
Za súmraku sa na cestu trvajúcu asi desať hodín vydáva kontingent perzských bojovníkov. Ide o 20 000 vojakov v čele s Nesmrteľnými. V horách narazia na tisícku hoplitov, ktoré sem prezieravo vyslal Leónidás. Pripravení zomrieť v boji s presilou zaujmú Gréci obrannú pozíciu, Peržania ich ale obídu. Ich cieľom je tyla Sparťanov. Leónidás je ale varovaný a rozhodne sa na hroziace obkľúčenie reagovať po svojom. Pošle všetkých Grékov až na 300 svojich Sparťanov, neznámy počet spartských otrokov-heilótov a zhruba 700 Thespianov späť do Atén, kde budú ako živí užitočnejší pri obrane mesta.
Posledný boj
Tretieho dňa ráno tak zostáva Leónidás na bojisku sám obklopený tisíckou hoplitov, ktorí budú čeliť perzskému tlaku z dvoch strán. Spartský kráľ, ktorý má 150-200krát menej bojovníkov, ale nehodlá čakať na úder a nariaďuje útok na Xerxov tábor. Ide o taktické rozhodnutie – tým, že útočí na sever proti Xerxovi a zozadu na seba láka oddiely, ktoré v noci prešli horami, umožní Grékom, ktoré ešte len pred niekoľkými hodinami poslal na juh, nerušený ústup.
V prudkom boji muža proti mužovi nakoniec kráľ Leónidás umiera a napĺňa tak veštbu, ktorú pred bitkou vyriekla Delfská veštiareň, podľa ktorej „v tejto vojne buď Sparta stratí kráľa, alebo bude zničená“. Bojujúcim Grékom sa za cenu veľkých strát podarí získať Leónidovo telo a ustúpiť na Kolonos, malý pahorok u východu z tiesňavy. „Na tomto mieste sa bránili mečom, a tí z nich, ktorí ich ešte mali, rukami a zubami. A keď zostali už len tí poslední, dorazili ich šípy,“ popísal posledný boj Grékov Herodotos. Známy nápis na tomto mieste hlása: „Pútnik, choď a zvestuj Lakedaimonským, že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám.“
Koniec perzských snáh
Po bitke Xerxés vyhľadá telo mŕtveho Leónida, zotne mu hlavu a nechá ju napichnúť na kôl. Potom sa znovu vydá na cestu smerom na juh, do Atén. Nájde ich ale takmer prázdne – vďaka obeti Sparťanov u Thermopyl boli obyvatelia včas evakuovaní.
Rozzúrený Xerxés nechá zvyšok obyvateľov zmasakrovať a Akropolu zrovnať so zemou. Karta sa ale obracia. O niekoľko dní neskôr porazia grécke lode perzskú flotilu u Salamíny a rok po bitke u Thermopyl spôsobí spojená armáda hoplitov vyslaných všetkými členmi gréckej koalície u Platají perzskému vojsku takú drvivú porážku, že sa Perzská ríša do Grécka už nikdy nevráti.
