Je to dych vyrážajúca a na niektorých miestach dosť nebezpečná cesta cez odľahlú horskú oblasť východného Afganistanu. Pokúšame sa dostať do údolia Mazar Dara, kde zemetrasenie zničilo celé dediny. Sila zemetrasenia roztrhala cesty, odrezala komunity a pochovala celé generácie. Cesta je pomalá – prekonávame prudké zrázy na ceste posiatej skalami a balvanmi. Ale po troch hodinách začíname vidieť prvé známky katastrofy, ktorá v priebehu niekoľkých minút uvrhla túto oblasť do tmy.
Smerujeme do Wadiru, dediny v okrese Nurgal, kde každý, koho stretneme, niekoho stratil. Zemetrasenie, ktoré udrelo okolo polnoci, tu zabilo mnoho ľudí počas spánku, najmä ženy a deti. Stojíme pri provizórnom cintoríne posiatom bielymi vlajkami a náhrobnými kameňmi a stretávame malého Rahmanullaha. Má osem rokov, ale vyzerá oveľa mladšie, a jeho sklené oči sú plné žiaľu. Jeho krehké, drobné ruky ukazujú na hrob, kde je pochovaný jeho šesťročný brat Abouzar. Spal vedľa neho. Rahmanullah prežil len vďaka tomu, že ho starší brat Saied Rahman dokázal vytiahnuť. „Spal som, keď som počul rachot,“ hovorí mi Rahmanullah. „Môj brat povedal, že je to zemetrasenie, vstaň, inak sa na teba zrúti budova.“ „Vzal ma za ruku a vytiahol ma, položil ma na drevo a povedal mi, aby som rýchlo vypadol.“
Rahmanullah nás vedie do strmého kopca, aby nám ukázal, čo zostalo z jeho domu. Na okraji priepasti je teraz len hrom trosiek – zostala len rozbitá posteľ a topánky. Zemetrasenie zabilo približne 2 000 ľudí a bolo jedným z najhorších, aké Afganistan zažil. A prišlo v už aj tak zúfalej dobe pre Afgancov – s ekonomickou krízou, rastúcou nezamestnanosťou, suchom a podvýživou. V Afganistane sa zdá, že neustále prebieha cyklus hladu a vysídľovania. K týmto problémom sa od prevzatia moci Talibanom v roku 2021 pridalo dramatické zníženie humanitárnej pomoci. Tento rok Spojené štáty takmer úplne zastavili financovanie krajiny, čo malo obrovský dopad. Zánik Americkej agentúry pre medzinárodný rozvoj tento rok prinútil uzavrieť 400 zdravotníckych zariadení a ponechal státisíce Afgancov bez trvalého prístupu k potravinám. Takmer všetci, s ktorými sme v tejto oblasti hovorili, chválili rýchlosť a efektívnosť reakcie Talibanu – vláda vyslala vrtuľníky na evakuáciu zranených a mŕtvych.
Vedľa každej postihnutej dediny vyrástli biele stany – znak toho, že sa medzinárodná pomoc dokázala dostať aj do týchto odľahlých komunít napriek všetkým prekážkam. Ale prichádza zima a začínajú sa šíriť choroby. V Andarlackhaku stretávame Ajeebah. Chce sa s nami porozprávať v súkromí, v stane, ktorý teraz nazýva domovom. Vydala sa ako desaťročná a mala desať detí. Ale päť z nich zomrelo pri zemetrasení – trojročná Shabhana, sedemročný Wali Khan, deväťročné dvojčatá Razimah a Nasreen a trinásťročná Saleha. Ich matka sa očividne stále vyrovnáva s nesmiernou, takmer nepredstaviteľnou stratou. „Nechcem ich pochovať. Čo som mala robiť?“ hovorí. „Nemôžem ich nechať vonku. Ale nechcem ich dať na cintorín.“ Vonku sa hrajú desiatky detí, mnohé z nich sú siroty po katastrofe.
Podvýživa je v Afganistane veľký problém a udržať tieto deti nasýtené bude v nasledujúcich mesiacoch obrovská záťaž. S tým, že ženy nemôžu pracovať pod vládou Talibanu a s krachujúcou ekonomikou, boli rodiny už aj tak v zúfalej situácii. Štyridsaťpäťročný Mohammad Salem si poranil nohu. A veľmi sa obáva nadchádzajúcich mesiacov. „Na zimu nemáme nič,“ povedal. „Prichádza sneh a naše deti žijú v stanoch.“ „Ležia v špine. Nemáme žiadne útočisko do budúcnosti. Všetko, čo sme mali, je zničené.“ Taliban zakazuje fyzický kontakt medzi mužmi a ženami, ktorí nie sú členmi rodiny, a to aj v núdzových situáciách. To vyvolalo obavy, že niektoré ženy zostanú bez pomoci. Dedinčania, s ktorými sme hovorili, však chválili záchranné snahy a uviedli, že sa k nim dostali aj pracovníčky humanitárnej pomoci. Ale čo visí nad každou komunitou v týchto hlbokých a teraz poznačených údoliach, je strach z ťažkostí, ktoré prídu, a uvedomenie si, že ich komunity, ich rodiny, sa navždy zmenili.
