NIČ SA NEDEJE, IDEME ĎALEJ
Takto okomentoval podpredseda Progresívneho Slovenska Michal Truban iniciatívu niektorých svojich poslancov revidovať Vatikánsku zmluvu. Bola to reakcia na tvrdé ultimátum Františka Mikloška, že ak by v budúcnosti akákoľvek strana siahla na túto medzinárodnú zmluvu, nech zabudne na spoluprácu s KDH. Dajme teraz bokom ideologické otázky a pozrime sa na to, čo tento bleskový ústup z pozície hovorí o stabilite možnej budúcej vládnej koalície.
Progresívne Slovensko opäť dokazuje, že nie je hodnotovou, ale marketingovou stranou, ktorá skúša, čo zaberie na voliča. Raz vytiahne sabatikal, raz Benešove dekréty, raz tretie pohlavie, raz zmenu Vatikánskej zmluvy, a keď to nevyjde, jednoducho sa otrasú a idú ďalej. Takáto politika nemôže prinášať dlhodobé výsledky. Na druhej strane je pozoruhodné, ako marginálne KDH dokáže svojou radikálnou neústupčivosťou hraničiacou s fanatizmom držať v šachu celú politickú scénu. Je zvláštne, že KDH si nekladie principiálne podmienky týkajúce sa reálneho zlepšenia života občanov, ale zasekne sa vždy na okrajových témach: dokázalo rozbiť vládnu koalíciu na otázke výhrady vo svedomí a dnes sa vyhráža, že nevstúpi do vládnej koalície, ak sa niekto dotkne Vatikánskej zmluvy.
Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo to kresťanskí demokrati robia a prečo sa tak tvrdohlavo zatnú na marginálnych otázkach si nemožno nespomenúť na výpoveď jedného zo zakladateľov KDH (a člena tzv. bratislavskej päťky) Antona Seleckého, ktorý opísal pôsobenie „jednej spravodajskej služby významného európskeho štátu“ na formovanie politiky KDH. Bývalý poslanec Anton Hrnko k tomu dodal, že z toho, čo človek vidí, nemôže neusudzovať, že táto spravodajská služba ovplyvňuje a formuje politiku KDH aj naďalej. Ja budem otvorenejší a poviem, že keby bol František Mikloško agentom Vatikánu, nesprával by sa inak.
Podstatné je však niečo celkom iné. Správanie KDH ukazuje, že nepotrebujete Matoviča na to, aby ste destabilizovali takúto vládnu koalíciu. Kresťanskí demokrati neschopní kompromisu sú prinajmenšom rovnakým rizikom. A Progresívne Slovensko je také tvárne, že sa pokojne vzdá svojej identity, ak nakŕmi svojich hladných sponzorov. Nestabilita je zakódovaná už v samotnom zárodku takejto koalície.
Dejiny Slovenskej republiky však ukazujú, že neustále ustupovanie požiadavkám KDH neprinieslo pre túto krajinu nikdy nič dobré. Ja by som na takýchto farizejoch budúcnosť štátu nestaval. A to platí rovnako aj pre strany vládnej koalície, ktoré sa o priazeň KDH tak urputne usilujú. Lebo ak sa liberáli vzdajú svojich hodnotových otázok, ostanú im jediné priority, ktoré ich spoja s konzervatívcami: politické represie, ekonomický neoliberalizmus a militarizmus.
Eduard Chmelár
