V provinčnej nemocnici Badachšán v Afganistane je zúfalstvo hmatateľné, počuteľné a viditeľné. Chodby sa ozývajú plačom detí a izby sú plné podvyživených detí, často po dve na jednej posteli. Na ich krehkých telách je vidieť prepadnuté kosti a niektoré sú také slabé, že potrebujú kyslíkové prístroje, aby vôbec dýchali. Afganistan čelí bezprecedentnej potravinovej kríze. Podľa OSN potrebuje viac ako 4,7 milióna žien a detí akútnu liečbu podvýživy a 90 % detí mladších ako päť rokov žije v potravinovej chudobe. Nemocničný tím v Badachšáne na severovýchode krajiny robí všetko, čo je v jeho silách, aby deti udržal nažive. Ale počet úmrtí narastá. Len za posledné tri mesiace zomrelo v nemocnici približne jedno dieťa každé tri dni. Za tento rok ich zomrelo už päťdesiattri, čo je 50-percentný nárast oproti rovnakému obdobiu minulého roka.
Dvanásťmesačný Faisal je ťažko podvyživený a má aj akútnu hnačku. Ale rovnako ako mnohé deti na tomto oddelení, má aj ďalšie vážne komplikácie, vrátane hydrocefalu, stavu, ktorý spôsobuje hromadenie vody okolo mozgu. Jeho vyčerpaná matka leží na podlahe pri jeho posteli. Priznáva, že už tri deti stratila kvôli podvýžive. „Mám o neho strach a bojím sa, čo bude ďalej,“ hovorí. „Už som stratila tri deti. Moja prvá dcéra zomrela ako osemročná. Ďalšie dve deti zomreli, keď mali dva a pol roka.“ Oddelenie je plné stratených pohľadov, ktoré zatienil hlad.
Trinásťmesačná Asma váži len niečo cez štyri kilogramy, čo je menej ako polovica toho, čo by mala. Lekári sa obávajú, že nemusí prežiť noc. Ale napoja ju na kyslík a do rána sa jej našťastie začne dariť lepšie. „Mám naozaj strach,“ hovorí jej matka Khadijah so slzami v očiach. „Samozrejme, že sa bojím, toľko som plakala. Som veľmi vďačná lekárom, zachránili moje dieťa. Som im veľmi vďačná,“ dodáva. Ale stav jej dcéry je veľmi vážny a sú dlhé obdobia, keď jej hrudník prestáva stúpať a klesať. Je to hrôzostrašné sledovať – predstaviť si, že ako rodič sedíte deň a noc a bojíte sa, či jej ďalší nádych nebude ten posledný. Neustále prichádzajú zúfalé prípady. Dnes je dvadsať bábätiek na dvanástich posteliach. Niekedy je preplnenosť ešte väčšia. Zrazu pribudnú dve nové deti. Jedným z nich je malá Masouda. Jej rodina cestovala trinásť hodín, aby sa sem dostala – minuli pritom to málo, čo im zostalo. Aj ju treba rýchlo napojiť na kyslík a je bolestivo chudá. Lekári hovoria, že sa obávajú, že to nezvládne.
Tím lekárov a sestier odvádza v tejto náročnej dobe neuveriteľnú prácu. Potrebujú však viac personálu, viac liekov, viac vybavenia. Nemocnice a zdravotné strediská v celom Afganistane zaznamenali výrazné škrty vo financovaní. USA, ktoré boli najväčším poskytovateľom pomoci Afganistanu, tento rok stiahli takmer všetky svoje finančné prostriedky do krajiny. A obmedzenia Talibanu voči ženám a dievčatám sa ukázali ako hlavná prekážka pre mnohých medzinárodných darcov. Má to priamy dopad na šance detí na prežitie. Daniel Timme, vedúci komunikácie UNICEF, povedal: „Výživová situácia detí v Afganistane je veľmi vážna a čísla hovoria za seba. Viac ako 3,5 milióna detí do piatich rokov trpí akútnou podvýživou, vrátane 1,4 milióna s život ohrozujúcimi formami chradnutia. Musí byť každému jasné: keď financovanie klesá, ako to vidíme teraz, v kontexte s tak vysokou úrovňou podvýživy, úmrtia detí, ktorým sa dá predísť, stúpajú.“
V odľahlých oblastiach je chudoba rovnako extrémna ako krajina a pomoc rodinám s podvyživenými deťmi je stále ťažšie dostupná. Zdravotná klinika Layaba je životne dôležitá záchranná sieť. Čakáreň je plná matiek, ktoré hľadajú pre svoje deti lekársku pomoc. Niektoré ženy hovoria, že na situáciu má vplyv aj obmedzenie práce a možnosti zarábať peniaze, ktoré zaviedol Taliban, čo im sťažuje kŕmenie rodín. „Oni sú na vine,“ hovorí jedna žena s prekvapujúcou otvorenosťou. „Každé dievča malo svoje sny. Chcela som byť lekárkou. Brávala som svoju zodpovednosť za svoje deti vážne a chcela som podporovať aj svojho manžela.“ Ďalšia žena hovorí, že ako učiteľka zarábala viac ako jej manžel, ale teraz nemôže finančne prispievať.
V exkluzívnom rozhovore pre Sky News hovorca Talibanu Zabihullah Mudžahid uviedol, že kríza podvýživy je výsledkom desaťročí konfliktu. „Museli sme začať od nuly, aby sme obnovili naše národné zdroje. Islamský emirát vynakladá všetko úsilie na riešenie týchto problémov.“ Pán Mudžahid povedal, že jeho vláda má päťročný plán na „riešenie podvýživy, nezamestnanosti a ďalších naliehavých sociálnych problémov“. V reakcii na sťažnosti žien, s ktorými hovorili, povedal, že muži vo „veľkej väčšine“ afganských rodín sú živiteľmi rodiny a tvrdil, že Islamský emirát vynaložil „významné úsilie na podporu odborných príležitostí pre ženy“.
Ale pod vládou Talibanu už ženy nemôžu študovať za lekárky, sestry alebo pôrodné asistentky. A v odľahlých dedinách sú komunitné pracovníčky ako Harira často jedinou záchrannou sieťou – projekt čiastočne financovaný UNICEF. Chodí od dverí k dverám s detskou váhou, vykonáva kontroly, snaží sa učiť rodiny, čím majú kŕmiť svoje deti a v prípade potreby ich dopraviť na kliniky a do nemocníc na liečbu. Zachránila život synovi Ramzie. Keď bola tehotná, mala osýpky a jej syn Faisal mal veľmi nízku váhu. „Jeho nohy a ruky boli malé ako moje prsty. Teraz je mu oveľa lepšie,“ hovorí Harira a usmieva sa pri pohľade na váhu, ktorú teraz nabral. „Bála som sa, že ho stratím,“ hovorí Ramzia. „Bol taký slabý. Ale Harira sem prišla a naučila ma, ako ho kŕmiť a dávať mu mlieko, keď to potrebuje.“
Udržať deti pri živote v tejto klíme je boj. Nasrullah a Džamilah, ktorí žijú na okraji Fajzabádu, držia svoje dvojmesačné dvojičky. Prežívajú však aj hlboký smútok – smerujú k hrobu dieťaťa, ktoré stratili len pred mesiacom. Volala sa Šukrija a mala osemnásť mesiacov. „Bola to naše dieťa, milovali sme ju. Nikdy na ňu nezabudnem, kým budem žiť. Naozaj sme sa snažili, chodili sme s ňou k lekárom na prehliadky, na ultrazvuk, na krvné testy – snažili sme sa, ako sme len mohli. Ale nič z toho ju nezachránilo.“ Obaja rodičia sa obávajú, že ich dvojičky by mohli postihnúť rovnaký osud. Hrob Šukrije je pokrytý jedným z jej dupačiek. Je desivé to vidieť. A vedľa nej sú ďalšie malé hroby. Úmrtia v mnohých z týchto komunít nie sú zdokumentované. Miestni obyvatelia však hovoria, že kvôli podvýžive zomiera čoraz viac detí. Tichá, pálčivá strata, ktorá sa šíri.
