Na stole Leonida Brežneva ležal list. Nicotná záležitosť, ktorou by sa vládca najväčšieho štátu sveta vôbec nemal zaoberať. Generálny tajomník ÚV KSS sa predsa do osobného odkazu začítal. Pozdvihol husté obočie a nakoniec na papier napísal – bezodkladne vyhovieť. Leonid Brežnev práve naletel podvodníkovi. Pravda, alebo lož? Niektoré správy o najslávnejšom podvodníkovi ZSSR túto kapitolu vynechávajú, iné ju považujú za fakt.
Mazaný Vaňka – to bola prezývka, pod ktorou sa Ivan Arsenjevič Petrov v Sovietskom zväze zapísal do dejín zločinu. V podsvetí sa mu tiež hovorilo Hvezdár. Miloval hviezdy, ale s vesmírnymi telesami to nemalo nič spoločné. Jeho zločinná dráha bola z pohľadu podsvetia úctyhodná – celkom bol odsúdený na 93 rokov odňatia slobody, deväťkrát z väzenia ušiel a raz si vypočul rozsudok smrti. Napriek tomu sa dožil úctyhodného veku 100 rokov.
Čierna kronika ZSSR. Zatiaľ čo spoločnosť mala smerovať k žiarivým zajtrajškom, v krajine sovietov sa vraždilo, lúpilo, kradlo. A pretože Sovietsky zväz bol skutočne veľký, aj zločiny tu boli pre nás svojím rozsahom skoro nepredstaviteľné. Aj keď sa aspoň o niektorých v sovietskej dobovej tlači písalo, v Československu by ste zmienky hľadali len ťažko. Náš vzor totiž mal byť bezchybný. Najväčším, najzávažnejším a najzaujímavejším zločinom sa bude venovať seriál Čierna kronika ZSSR.
Útek z Gulagu. Neďaleko Tveru, asi sto kilometrov od Moskvy smerom na Petrohrad, leží víska Pasynkovo. Práve tam sa Ivan Petrov roku 1900 narodil. O jeho detstve mnoho nevieme, ale určite nepatril medzi deti, ktoré na svet prišli so striebornou lyžičkou v ústach. Keď ho prvýkrát chytili, malo mu desať rokov. Do rúk cárskej polície sa opakovane dostal niekoľkokrát za krádeže jedla alebo vreckárstvo, vo víre prvej svetovej vojny, revolúcie a občianskej vojny potom jeho stopa na čas zmizla.
Meno Ivana Petrova sa v súdnych spisoch objavuje až v roku 1925 a potom v rýchlom slede aj v ďalších rokoch, keď si vypočul rozsudky za majetkovú trestnú činnosť – inak povedané kradol pred revolúciou aj po nej. Tu sa ale zrejme prvýkrát objavuje jeho záľuba v používaní falošných identít. Pokaždé bol totiž odsúdený pod iným menom. O tridsať rokov neskôr dovednosť vydávať sa za niekoho iného dotiahol k dokonalosti.
V roku 1931 sovietskej moci došla s Ivanom Petrovom trpezlivosť a poslala ho na obávané Solovecké ostrovy. Pôvodne kláštor sa v roku 1923 stal vzorovým pracovným táborom systému GULAG. Ujsť nebolo kam, 20 000 väzňov okrem dozorcov v nehostinných podmienkach severu držalo i more. K najbližšiemu brehu to je 40 kilometrov. Napriek tomu sa Petrovovi podarilo z tábora ujsť – začala sa rodiť legenda o Mazanom Vaňkovi.
Trest smrti pre zlodeja. Sovietsky zväz bol veľký a jeden človek sa v ňom ľahko stratil. Mazaný Vaňka sa dokázal ukrývať až do roku 1934, kedy ho opäť chytili. Tentokrát ovšem pomery výrazne prituhli. V období tzv. Veľkého teroru padali hlavy mocných členov strany i radových občanov. Došlo i na Mazaného Vaňku, ktorý opäť skončil v rukách polície. Nesúdili ho za prosté krádeže ako predtým, ale podľa dva roky starého „zákona troch kláskov“. Ten postihoval rovnakú trestnú činnosť, ktorej sa v Československu neskôr hovorilo rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Bol ale podstatne tvrdší a Ivan Petrov si vypočul rozsudok smrti.
Mazaný Vaňka ale mal znovu šťastie. Zatiaľ čo po celej zemi príslušníci NKVD popravovali tisíce ľudí, recidivistovi zmenili trest smrti na odňatie slobody. A z väzenia ho dostala vojna, v roku 1944 je ako príslušník trestnej jednotky zranený. Svoju vinu tak podľa zákona zmyl krvou a na konci vojny z neho opäť bol slobodný človek. Čo ovšem neznamená, že by sa stal iným človekom. Jedno ponaučenie si ale zo svojho doterajšieho života odniesol – krádeže sa nevyplácajú, ďalej sa bude zaoberať lukratívnejšími podvodmi.
Karty, kúpele a zlaté hviezdy. Aj medzi podvodníkmi sú špecialisti a Mazaný Vaňka sa rozhodol na živobytie zarábať ako „katala“. Tak sa hovorilo falošným hráčom kariet. Bolo to odvetvie výnosné a v podsvetí uznávané. „Katalovia“ pracovali napríklad vo vlakoch do kúpeľov. Cestovali v nich ľudia na dovolenku s nabitými peňaženkami. Jazda trvala i niekoľko dní, a tak sa ľahko nechali prehovoriť k partičke kariet. Tie boli samozrejme „cinknuté“.
Mazaný Vaňka sa nakoniec rozhodol pôsobiť priamo v kúpeľoch. Aj keď letoviská na juhu Sovietskeho zväzu striedal, najviac si obľúbil Soči. Hra v karty mu vynášala… býval v najdrahších hoteloch, jedol v najlepších reštauráciách. A práve tu dostal originálny nápad – ukradnúť hviezdu Hrdinu socialistickej práce. Nešlo mu ani tak o to, že bola zo zlata, ale zaistila by mu väčšiu dôveryhodnosť.
Presne taká sa blyšťala na saku kúpeľného hosťa Vladimira Koljabka. A tak Mazaný Vaňka zaklopal na dvere jeho hotelovej izby a tvrdil, že sa už skôr stretli. Koljabko znervóznel a márne pátral v pamäti. Nenádejne hosťa ale pozval ďalej a ponúkol pohárik. Až ráno obeť zistila, že spolu s návštevníkom zmizol i drahý oblek a predovšetkým vzácne vyznamenanie. Zlatá hviezda Hrdinu socialistickej práce tou dobou už zdobila hruď človeka, ktorý sa práce celoživotne štítil.
S jednou hviezdou sa ale Mazaný Vaňka nehodlal uspokojiť – bola tu ešte iná a o niečo cennejšia, hviezda Hrdinu ZSSR. Jej nositelia sa v sovietskej spoločnosti tešili nielen značnej úcte, ale i výhodám. Neoblomní úradníci sa pri pohľade na ten kúsok kovu naraz začali chovať milo a jej nositeľ mohol počítať s tým, že v poradovníku na akékoľvek zbožie bude medzi prvými.
Celkom Vaňka ukradol najmenej desať zlatých hviezd, čím si v podsvetí vyslúžil svoju druhú prezývku Hvezdár. Jeden z okradnutých stojí za zvláštnu zmienku – o svoje najcennejšie vyznamenanie prišiel i Michail Jegorov. Ten istý Jegorov, ktorý je na slávnej fotografii s Melitonom Kantariou pri vyvesovaní červenej vlajky nad budovou Ríšskeho snemu v Berlíne.
Ženatý so záväzkami. V jednej veci sa Mazaný Vaňka z prostredia profesionálnych zločincov vymykal. Bol ženatý – a to dokonca dvakrát – a mal tri deti. Podľa zákonov podsvetia rodina predstavovala záväzok nezlučiteľný s dráhou zločinca. Svoje deti Mazaný Vaňka síce nevídal často, ale postaral sa o to, aby boli slušne finančne zaistené.
Na druhej strane ani v prípade rodiny netrpel prehnanými morálnymi zábranami. Keď potreboval ďalšie falošné dokumenty, obrátil sa na vtedy už dospelého syna Jevgenija, ktorý sa vypracoval na komentátora v rozhlase. Ponuka sa nedala odmietnuť – buď mi pomôžeš, alebo všetkým poviem, kto je tvoj otec. Jevgenij mu potom mal pomáhať i pri písaní listu Brežnevovi.
Ako to bolo s Brežnevom? Leonid Iľjič Brežnev pred vojnou patril k stredným straníckym kádrom, a tak sa po útoku Nemecka na Sovietsky zväz stal politrukom. Od hodnosti brigádneho komisára vystúpal až na generálmajora v roku 1945. Zlatú hviezdu Hrdinu ZSSR ale nedostal. Považovať ho za „týlovú krysu“ by nebolo fér, vojnu videl z prvej rady, ale na najvyššie vyznamenanie to nebolo. Pravdepodobne to považoval za celoživotnú krivdu. Nešlo mu o výhody, tie nepotreboval, ale o to, aby patril do exkluzívneho klubu hrdinov.
A tak, keď sa na politbyro dostal list podpísaný hrdinom ZSSR Alexandrom Denisovom žiadajúcim o pridelenie bytu, rozhodol sa Leonid Brežnev vyhovieť. Nie vo všetkých článkoch o Mazanom Vaňkovi túto historku nájdeme, podľa niektorých verzií mu vtedy pomohli iní vysokí predstavitelia komunistickej strany. Nicmenej je dosť pravdepodobná. Brežnev, ktorý sa považoval za jedného zo spoločenstva skutočných „fronťákov“, by pomoc spolubojovníkovi určite neodmietol. A čo je najsilnejší dôkaz – Mazaný Vaňka dostal byt 2+1 na lukratívnej moskovskej adrese.
Koniec Mazaného Vaňku. Lenže šťastie sa Vaňku nedržalo večne. V roku 1971 sa vypravil do moskovského obchodu Berjozka, sovietskej obdoby československého Tuzexu. So zlatou hviezdou Hrdinu socialistickej práce na hrudi sa prichomýtol k jednému zo zákazníkov. „Také saká sa teraz nosia v Taliansku,“ utrúsil svetácky.
Zákazník ho poslúchol. Vlastné sako i s naditou peňaženkou zveril novému známemu a odobral sa do skúšobnej kabínky. Mazaný Vaňka sa pokúsil zmiznúť, lenže okradnutý si to všimol, a viac než sedemdesiatročného zlodeja ľahko dohonil. Na polícii Vaňka hovoril o omyle a nakoniec simuloval infarkt. Policajti nechceli riskovať, že im na oddelení zomrie skutočný nositeľ zlatej hviezdy, a tak ho odviezli do nemocnice, odkiaľ sa ale Vaňkovi podarilo ujsť. Lenže policajti už toho vedeli dosť na to, aby si pre neho došli. Súd ho poslal do väzenia na desať rokov. Pretože už bol zapísaný ako recidivista, predčasné prepustenie neprichádzalo v úvahu.
V roku 1982 naposledy Mazaný Vaňka opustil múry väzenia. Tu možno čakáte happyend o polepšenom zločincovi. Lenže to by nebola pravda. V skutočnosti sa len vrátil tam, kde začínal – k drobným krádežiam, ktoré už za nepodmienečný trest nestáli. Vzhľadom k tomu, že kriminálna kariéra s dôchodkom nepočíta, bol až do smrti odkázaný na podporu svojich detí a vnukov. Zlodej a podvodník, ktorý kradol za cára i za všetkých vládcov Sovietskeho zväzu, zomrel 10. novembra 2000 vo veku 100 rokov.
