V športe sú miesta, ktoré sa zdajú byť nepreniknuteľné. V atletike je to jamajská dominancia v šprintoch, v bežeckom lyžovaní nórska neotrasiteľná pozícia, vo futbale brazílska samba, či v hokeji tvrdý kanadský „hit“.
A v stolnom tenise? To je bez debaty Čína – krajina, kde sa zo stolného tenisu stal nielen národný šport, ale aj symbol identity, disciplíny a hrdosti.
Do tejto pevnosti vnikol len jeden cudzinec. Nebol z Ázie, neprišiel z prostredia s tisíckami stolov v každej škole, ale zo severu EURópy, zo Švédska, z krajiny, kde stolný tenis nikdy nemal status „národného pokladu“.
A predsa sa práve on stal najväčšou legendou čínskeho športu – cudzincom, ktorého Číňania uctievali viac než vlastných majstrov.
Volá sa Jan-Ove Waldner, klasický modrooký severan, ktorého hra pripomínala hudobné dielo. Aj preto mu v Európe dali prezývku „Mozart stolného tenisu“. V Číne dostal ešte osobitejšie meno – „Lao Wa“. Niečo ako „Náš starý dobrý Waldner“.
Tento stolnotenisový velikán s nevšedným príbehom dnes oslavuje okrúhle 60. narodeniny.
Zázrak z obyčajného prostredia
Chlapec zo štokholmskej štvrte Johanneshov nebol zo športovo výnimočnej rodiny – bola to skôr obyčajná stredná trieda. Ale vo Švédsku 70. rokov sa práve stolný tenis začínal stávať akousi módou, ktorá prenikla do klubov i školských hál. U Waldnera sa okamžite ukázalo, že má v rukách niečo výnimočné.
Jeho tréneri si všimli, že má neobyčajnú schopnosť čítať hru. Nešlo len o techniku, ktorú mal od prírody veľmi jemnú, ani o výborné reflexy. Waldner mal schopnosť myslieť pri stole inak ako jeho rovesníci. Kde oni hrali rutinne, on hľadal cestu, ako prekvapiť.
Waldner mal štrnásť, keď položil základy svojho výnimočného podania, ktoré ho neskôr vynieslo na vrchol. Na mesiac ho poslali do Šanghaja. „V Číne to bol oveľa ťažší tréning, ako na aký som bol zvyknutý doma. Hraničilo to s mučením,“ smeje sa spätne.
„Tempo bolo veľmi rýchle, pripravovali sme sa proti strojom, ktoré chrlili 500 loptičiek závratnou rýchlosťou. Keď som sa vrátil do Švédska a trénoval, ani som sa neunavil. Bol to obrovský rozdiel.“
Bola to však skvelá škola, lebo už v pätnástich sa objavil na majstrovstvách sveta a o ďalšie tri roky neskôr patril medzi európsku špičku. Keď v sezóne 1982 vyhral európsky šampionát juniorov, bolo jasné, že prichádza nový fenomén.
V 80. rokoch bol švédsky stolný tenis vďaka nemu jedinečný. Krajina, ktorá nemala tradíciu veľmoci, zrazu dokázala konkurovať Ázii – predovšetkým Číne. Waldner bol motorom tejto revolúcie.
V roku 1989 sa stal majstrom sveta v dvojhre v Dortmunde. Mal iba 23 rokov a poraziť čínske esá v ich doméne znamenalo absolútny historický úspech. Švédsko navyše získalo titul aj v družstvách. Pre Číňanov to bola facka. A pre Waldnera začiatok legendy.
Trénoval predvídavosť
Olympijské hry 1992 v Barcelone boli pre stolný tenis výnimočné. Po debute na olympiáde v Soule 1988 sa tento šport dočkal svojho prvého veľkého okamihu. A práve Waldner sa stal jeho symbolom.
V dvojhre prechádzal turnajom s ľahkosťou, ktorá šokovala aj odborníkov. Finále proti Francúzovi Jeanu-Philippovi Gatienovi vyhral jednoznačne 3:0 na sety. Stal sa olympijským šampiónom a prvým Európanom, ktorý dokázal poraziť systém čínskej dominancie na takejto scéne.
Dodnes platí, že tento titul je unikátny. Ani Timo Boll, ani Dmitrij Ovčarov, ani ďalší európski velikáni už olympijské zlato v dvojhre nezískali. Waldner zostáva jediným.
Pri stole pôsobil inak než ktokoľvek pred ním. Jeho údery neboli vždy najtvrdšie, jeho krok nie najrýchlejší. Ale akoby tušil, čo spraví jeho súper ešte predtým, než to vedel on sám.
Bol majstrom krátkej hry pri sieti, rotáciu loptičky neraz dokázal zmeniť až v poslednej chvíli, nebál sa riskovať, bol šampiónom nečakaných riešení – nečakaný bekhend, nepredvídateľný topspin, jemný blok, ktorý zlomil rytmus súpera.
Švédsky novinár Mats Olsson o ňom napísal: „Kým iní hráči trénovali techniku, Waldner trénoval predstavivosť. Preto bol jeho stolný tenis umením, nie len športom.“ Prezývka „Mozart stolného tenisu“ nebola len novinárskou metaforou.
Cudzinec, ktorého uctievali
Jeho príbeh bol skutočne výnimočný. Väčšina európskych športovcov bola v Číne rešpektovaná, ale nikdy nie milovaná. Waldner bol výnimkou.
Bol pre nich niečo ako starý lišiak – prefíkaný, skúsený, vždy pripravený prekvapiť. Waldner si na každý zápas prichystal niečo nové, čo zaskočilo aj najlepšie pripravených čínskych hráčov.
Keď hral v Pekingu alebo Šanghaji, tribúny boli plné transparentov s jeho menom. Paradoxne sa stávalo, že keď nastúpil proti domácemu hráčovi, hala skandovala jeho meno.
V krajine, kde majú 20 miliónov registrovaných hráčov, ďalších 300 miliónov „rekreantov“ a tento šport je aj otázkou národnej hrdosti, to bolo niečo nevídané.
Podľa prieskumov popularity bol Waldner v 90. rokoch jedným z najznámejších zahraničných športovcov v Číne – na úrovni basketbalistu Michaela Jordana. „Ľudia v Číne možno nepoznali prezidenta Billa Clintona,“ zvykol vravieť Li Gu, Waldnerov manažér v Číne. „Ale Lao Wa poznajú.“
Samotný Švéd si to vraj uvedomil až na MS 1995. „Hrali sme s Čínou vo finále. V Číne. Ja som vyhral prvý zápas a naozaj som sa bál vyjsť z haly,“ priznáva.
„Ale potom som videl asi desaťtisíc ľudí, ako vstávajú a tlieskajú. Vtedy som pochopil, že je to niečo výnimočné. Toto bol jeden z mojich najväčších momentov kariéry.“
A prečo si ho v tom čase najľudnatejší národ zamiloval?
Pravda je taká, že najskôr ho nenávidel, až potom začal milovať. Rešpektoval jeho dlhovekosť – Waldner totiž hral proti minimálne piatim generáciám čínskych šampiónov.
Obdivoval jeho skromnosť, keďže nikdy nevystupoval povýšenecky. A miloval jeho štýl – v Číne je stolný tenis aj umením, a Waldner bol ten najlepší umelec.
Problémy s hazardom
Na svetovom šampionáte v Dortmunde 1989 vo finále porazil Jiang Jialianga a stal sa majstrom sveta. O osem rokov v Manchestri– keď mal už 31 – znova triumfoval, keď zdolal Liu Guolianga, budúcu trénerskú legendu Číny.
Na olympiáde v Sydney bol už 35-ročný veterán. Postúpil tam až do finále, kde podľahol Kong Linghuimu. Číňania ho však oslavovali rovnako ako svojho víťaza.
Väčšina špičkových hráčov končí v tridsiatke. Waldner hral na top úrovni ďalších desať rokov. Aj na OH 2004 v Aténach skončil štvrtý.
Ale aby to neznelo tak, že na čo Waldner v živote siahol, to mu vyšlo, tak vedzte, že dodnes nemá vodičský preukaz a nevlastní auto.
„Uspel som síce na skúšobnej jazde, ale teoretický test som akosi nezvládol. Chýbal mi jeden bod. Mal som 49, potreboval som mať 50,“ smeje sa spätne Waldner, keď ho pri príležitosti jubilea kontaktoval novinár z celoštátneho večerníka Expressen.
Pri stole pôsobil priam stoicky, s nepreniknuteľným chlapčenským výrazom – no mimo športu jeho život vyzeral trošku inak. Waldner si užíval privilégiá slávy a nikdy nepatril k tým, ktorí by odchádzali z večierkov ako prví. Tento lesk však mal aj svoju temnú stránku.
Stal sa vášnivým hráčom, hazard ho postupne pohltil viac, než si dokázal pripustiť.
Časť svojich odmien a bonusov prehral za zeleným stolom, až napokon prišiel moment, keď si musel priznať závislosť a vyhľadať odbornú pomoc. Nehanbil sa. O všetkom niekoľkokrát porozprával švédskym médiám. Možno aj preto sa nikdy neoženil a nemá žiadne deti. Žije sám v trojizbovom byte v Štokholme.
Cudzinec, ktorého uctievali
Jan-Ove Waldner je dnes vnímaný ako najväčší nečíňan v dejinách stolného tenisu. Je jediným cudzincom, ktorý sa stal v Číne ikonou. V Pekingu mu dokonca venovali dokumentárny film. Mnohé čínske deti poznali jeho meno rovnako dobre ako mená domácich hviezd.
Tamojší tréneri ho vraj aj dnes používajú ako príklad. Mladých hráčov učia: „Hraj ako Waldner – mysli, nielen udieraj.“ Toto je azda najväčší paradox. Doma vo Švédsku je legendou, no svoju nesmrteľnosť si získal práve v Číne.
Napokon, je to práve Peking, kde si Waldner otvoril vlastnú reštauráciu, W-bar. Visí v nej vraj aj obraz z duelu, v ktorom Švédsko vyhralo nad Čínou 5:0. Chlapci v modrom, s dlhými vlasmi a modrými očami, dobyvatelia Číny, stolnotenisovej veľmoci.
Miestni vravia, že to bolo niečo ako jadrová bomba. „Boom!“ Neporaziteľní boli porazení. Veľký múr stolného tenisu sa konečne zrútil.
Odvtedy vraj – počas jeho častých návštev Pekingu – kempovali miestni fanúšikovia aj pred hotelom. Jeho zápasy vysielali v televízii. Stále si kupujú jeho produkty, hrajú na jeho golfových ihriskách a v domácnostiach kladú jeho podlahy.
A keď v hlavnom meste otváral prvý obchod Ikea, pred hlavný vchod sa nahrnulo 120-tisíc Číňanov. Neprišli kvôli nábytku, prišli za „Lao Wa“. V roku 2013 sa stal prvým žijúcim cudzincom, ktorý sa objavil na čínskej poštovej známke. Len v prvý deň jej vydania sa predali tri milióny kusov.
Waldner sa stal kráľom v ríši, ktorá kráľov nepozná. Bol Mozartom stolného tenisu, ale pre Číňanov aj ich vlastným hrdinom.
Svoje 60. narodeniny vraj oslávi doma vo Švédsku. Veľkolepo. Na lodi. Na zozname hostí sú mnohé švédske hviezdy – stolnotenisoví hrdinovia Jörgen Persson, Mikael Appelgren, Erik Lindh, Peter Karlson, slalomový kráľ Ingemar Stenmark, futbalová ikona Tomas Brolin, či umelci Dr Alban a Ankie Bagger.
Bude to veľká párty. A ak na nej JO (Jan-Ove), ako mu doma vravia, vezme do rúk raketu, sviečky zhasnú skôr, ako stihnete povedať „pong“.
