Temné roky, chaos a nový začiatok: Björn Borg odhaľuje svoju autobiografiu
V najnovšej autobiografii Heartbeats odhaľuje temné roky plné drog, chaosu, samoty, ale aj cestu k novému začiatku.
Víťazné ticho. Wimbledon 1980. Björn Borg na strane jednej, John McEnroe na druhej. Začína sa stretnutie, ktoré neskôr vojde do dejín ako „zápas storočia“. Je to stelesnenie kontrastu – Švéd s kamennou tvárou, prirovnávaný k samurajovi, proti Američanovi, ktorý žije emóciami, hnevom a teatrálnymi gestami.
Borgova precízna defenzíva čelí McEnroeovmu explozívnemu forhendovému bombardovaniu. Päťhodinová bitka prináša momenty, ktoré sa zapíšu ako záblesky tenisovej dokonalosti: famózne výmeny striedajú nezadržateľné výbuchy amerických emócií, ktoré rezonujú až v lóžach.
Borg napokon po päťsetovej dráme vyhráva. Získava svoj piaty wimbledonský titul za sebou. Na tribúnach sedia tisíce divákov, v televízii ho sledujú milióny ďalších. Je to vrchol jednej éry. No málokto tuší, že zároveň aj bodka za dominanciou chladnokrvného génia zo severu.
O rok neskôr sa totiž stane niečo, čo šokuje celý tenisový svet. Borg, vtedy len dvadsaťšesťročný mládenec, oznamuje, že končí. Dôvod? Len samé špekulácie – hovorí sa o vyhorení, o strate motivácie, o tom, že sa nedokáže zmieriť s nástupom mladších hráčov.
Samotný Borg k tomu podáva jednoduché vysvetlenie: „Nemám už radosť. A keď nemáte radosť, na kurte nezostanete dlho.“
Už sem nepatrím. Bolo to v čase, keď tenis prechádzal generačnou zmenou. Prichádzajúci tínedžeri mali agresívnejšie podanie, materiál sa menil, publikum hľadalo nový štýl, energickejší a hlučnejší.
Osemdesiate roky boli tenisovou revolúciou. Nové grafitové rakety umožňovali tvrdšie a rýchlejšie údery, čím sa hra posunula od Borgovej precíznej defenzívy k omnoho agresívnejšiemu štýlu. Niečo pre Ivana Lendla či Matsa Wilandera.
A obecenstvo tiež začalo vyhľadávať extrovertných šoumenov, čo zvýrazňovalo kontrast s Borgovou stoickou povahou.
Cítil som, že svet už chce niečo iné. Že zatiaľ čo jeho hra je ako šach, tenis sa postupne mení na box. Aj tento posun ho psychicky vyčerpával, pretože jeho štýl strácal na popularite, hoci technicky zostával špičkový.
„V hlave mi znela jediná myšlienka: že do tohto sveta už nepatrím. Že môj život sa stal mizerným. Myšlienky ma každou sekundou ťažili čoraz viac a zrazu všetko pôsobilo ľadovo chladné a drviace. Vedel som, že v tom už nezostalo absolútne žiadne šťastie,“ vyznáva sa Borg.
Jeho odchod však aj tak zanechal akési prázdno. Chladnokrvný Severan bol symbolom istoty – že tenis môže byť cestou k dokonalosti. K čistote úderu. K totálnemu rytmu. Napokon, aj tlač jeho odchod prirovnávala k veľkolepému knižnému dielu, ktoré sa náhle a nečakane skončí kdesi uprostred.
Stretnutia s Trumpom. Po konci kariéry sa Borg len hľadal. Nevedel, čo s voľným časom. Skúšal podnikanie – rozbehol vlastnú módnu značku, ktorá niesla jeho meno. Chvíľu sa zdalo, že bude švédskou odpoveďou na Lacoste či Adidas.
Lenže Borg sa nikdy nenaučil počítať peniaze tak, ako rátal wimbledonské tituly. V polovici osemdesiatych rokov bol jeho biznis v troskách. Zároveň sa začal rúcať aj jeho osobný život – búrlivé manželstvá, neustála pozornosť médií a tlak verejnosti mu brali pokoj.
„Nikdy nevyjadrujem svoje pocity. Videli ste to, keď som hral tenis. Neprehovoril som ani slovo. Napokon, som Blíženec, som dvaja ľudia. Keď jeden spí, ten druhý vyjde von. A ten diabol na pleci sa ma snažil toľkokrát potopiť,“ vysvetľuje.
Ako správny severan držal všetko vo vnútri, nedelil sa o svoje tajomstvá, otvoril sa až teraz. Pred pár dňami uzrela svetlo jeho autobiografia „Heartbeats“.Obsahuje okrem iného denníkové záznamy z jeho najtemnejších období, listy od rodiny, ale aj spomienky na jeho rivalitu s McEnroeom, Connorsom, či život na Long Islande.
Borg spomína na stretnutia s hviezdami newyorskej scény, medzi nimi aj s vtedajším podnikateľom Donaldom Trumpom, ktorý bol tenisovým fanúšikom. Paul Simon, Aerosmith, Elton John, Rod Stewart, Sting, Tina Turner či Mick Jagger – s nimi všetkými sa tento fešný Švéd stretával.
Kritici označili knihu za mimoriadne úprimnú a miestami až príliš surovú, fanúšikovia na sociálnych sieťach však chvália jeho odvahu maximálne otvoriť tému zraniteľnosti v športe. Borgov príbeh je podľa nich lekciou o tom, že aj šampióni sú len ľudia.
„Už roky ma to trápi. Ľudia ma poznajú ako tenistu, ale nevedia, čím som si prešiel. Rozhodnutia, ktoré som v živote urobil, boli hlúpe, takže som chcel ten príbeh rozprávať celý,“ uviedol sám Borg v rozhovore pre The Guardian.
Kým na kurte bol symbolom železnej disciplíny, mimo neho sa ocitol v chaose. V knihe otvorene priznáva: „Myslel som si, že keď prestanem, budem slobodný. Ale namiesto slobody prišla prázdnota.“
Aby ju zaplnil, siahol po látkach, ktoré mu poskytovali falošný pocit eufórie. Prvé skúsenosti s kokaínom prišli v New Yorku v lete 1982, len krátko po jeho poslednom grandslamovom finále. „Bolo to ako tenisový zápas, kde som vždy prehrával,“ píše.
Začal brať viac kokaínu, miešať ho s povzbudzujúcimi a utlmujúcimi látkami. Aj s alkoholom.
Sto ľudí a samota. V roku 1984 sa rozviedol s prvou manželkou Marianou Simionescuovou a o pár mesiacov splodil syna Robina so švédskou modelkou Jannike Björlingovou. Tvrdí, že Robin bol jediná dobrá vec, ktorá sa mu v 80. rokoch stala. No nebol v stave byť dobrým otcom.
Skákal z jedného vzťahu do druhého, často ešte pred skončením toho predošlého. Pokračoval v divokých žúroch. S dnešným vedomím to hodnotí ako najsmutnejšiu párty na svete.
„Keď sa cítite zle, snažíte sa utiecť. Ja som utekal pomocou drog, tabletiek a alkoholu. Hľadal som niečo, no nevedel som čo. Týmto spôsobom nemusíte myslieť na svoje problémy.“
Závislosť trvala – s občasnými prestávkami – takmer tri roky, kým ho prvé vážne zdravotné problémy v roku 1985 neprinútili zamyslieť sa. Napriek tomu sa úplne zastavil až neskôr. Po druhom kolapse.
„Ten pocit bol rýchly, ostrý, falošný. Myslel som si, že som znovu na kurte, že opäť cítim adrenalín. Ale bolo to klamstvo,“ spomína Borg.
Alkohol, drogy, nočné večierky – všetko to tvorilo sieť, do ktorej sa totálne zaplietol. Borg priznáva, že najhoršia na tom všetkom bola osamelosť. A pritom to bol ten istý muž, ktorého predtým fanúšičky prenasledovali v uliciach Londýna a nazývali „severským Beatles“.
„Boli to tie najmizernejšie večierky na svete. V miestnosti bolo sto ľudí a ja som sa pritom cítil sám. Na Manhattane sa organizovali večierky, tak som na jeden z nich šiel.
Hovoril som si, že už nehrám tenis, tak by som mohol skúsiť kokaín. Nevidel som v tom problém. Razom som cítil pocit vzrušenia, aký mi navodzoval tenis,“ opisuje v knihe.
Zahanbený pred otcom. Dvakrát sa dokonca ocitol na hranici života a smrti. Prvýkrát, keď skolaboval po kombinácii alkoholu a liekov, druhýkrát v Holandsku v roku 1993, keď ho zachránili len rýchly zásah lekárov. Bol tam na veteránskom turnaji, dostal srdcový záchavat a zrútil sa na moste pred očami svojho otca Runeho.
„Björn, jedináčik, ktorý otca nazýval najlepším priateľom, si to dodnes vyčíta,“ glosuje The New York Times.
„Na druhý deň som sa zobudil v nemocnici a uvidel som otca pri mojej posteli. Jeho pohľad vo mne zostane navždy. Hanba bola silnejšia než bolesť,“ priznáva a vzápätí dodáva: „Keď sme leteli domov do Štokholmu, nepovedali sme si ani slovo. Bol sklamaný, smutný a som si istý, že aj nahnevaný.“
V tejto chvíli už môžeme prezradiť, prečo sa jeho kniha nazýva Heartbeats. Je nielenže odkazom na jeho výnimočne nízky pokojový tep 32 – 34 úderov za minútu, ale aj zároveň odkaz na chvíle, keď takmer zomrel po predávkovaní.
Táto časť jeho autobiografie pôsobí ako temná spoveď. Borg sa nebál pomenovať ani momenty, keď premýšľal, či má ešte vôbec zmysel žiť. „Najťažšie bolo ráno. Zobudiť sa. Vedieť, že už nie som ten, kým som býval. A hľadať dôvod vstať z postele.“
Iste, to boli časy, kedy neexistovali žiadne programy pre podporu mentálneho zdravia športovcov. Preto každý pád v spoločenskom či mediálnom očakávaní bol pre Borgovu psychiku pohromou.
Cítil, že celý svet sleduje jeho neúspech, hoci pravda bola taká, že jeho vonkajší obraz šampióna zostával neporušený. „Bol som stratený, nemal žiadnu pomoc. Nemal som tím ani agentov, ktorí by ma posunuli správnym smerom. Všetko som robil sám. Je veľmi ťažké napraviť sám seba.“
Vrátil sa, aby prežil. V jednej chvíli spravil hrubú čiaru, presťahoval sa do Londýna, absolvoval odvykačku a začal trénovať v Queen’s Clube. Britský The Guardian pripomína, že táto časť jeho života sa nikdy nedostala do novín.
Tie však „vybuchli“ v roku 1991, keď Borg šokoval celý tenisový svet správou, že sa vracia na kurty.
V čase, keď sa tenis už dávno posunul ďalej, on nastúpil v Monte Carle s drevenou raketou proti hráčom novej generácie. Pôsobilo to ako obraz muža, ktorý odmieta prijať realitu 90. rokov. Svet grafitu a titánu proti drevu a koži.
Borg prehral všetky zápasy. Médiá sa mu vysmievali – „padlý kráľ“, „tragikomický návrat“. Nezáležalo mu však na tom – raketa bola preňho mostom do minulosti, kedy bol ešte slobodný. „Nevrátil som sa, aby som vyhrával. Vrátil som sa, aby som prežil,“ vraví.
Tenis mu dal rytmus, pravidelnosť, adrenalín, ktorý nahradil drogy. Monte Carlo, kde prehral so Španielom Arresem, 52. hráčom sveta, 2:6, 3:6, opisuje ako jeden z najšťastnejších dní svojho života.
„Po všetkom, čím som si prešiel, som sedel v aute s rodičmi a cítil som pokoj. Moji rodičia sa otočili a povedali: ,Vyzeráš tak šťastne.‘ A ja som bol naozaj šťastný.“
Ironiou osudu je, že jeho najväčší súper, John McEnroe, sa stal jeho najväčšou oporou. Práve on ho pozýval na exhibičné zápasy a veteránske turnaje. Tam Borg znovu našiel komunitu, ktorá mu pomohla postaviť sa na nohy. Jimmy Connors zasa založil nový veteránsky okruh a Borg sa stal jeho súčasťou.
Vďaka týmto priateľstvám sa znovu naučil smiať, komunikovať, nachádzať radosť. Neboli to grandslamy, ale malé víťazstvá – úsmev syna, večer s priateľmi, pokojný deň bez excesov.
Napriek sa ešte raz dostavila recidíva. V už spomínanom Holandsku 1993. „To bola moja najťažšia prehra. Nie na kurte, ale pred vlastným otcom,“ píše Borg. Tento okamih mu vraj definitívne otvoril oči.
Po hospitalizácii začal systematickú terapiu a postupne sa zbavoval závislostí. „Naučil som sa hovoriť o svojej hanbe. To bolo prvé víťazstvo. Každý triezvy deň bol ako gem, ktorý som vyhral.“
Rakovina? Ostatné je nepodstatné. V druhej polovici deväťdesiatych rokov spoznal ženu, ktorá sa stala jeho oporou – švédsku realitnú agentku Patriciu Östfeldovú. Usadil sa, stal sa otcom, neskôr aj starým otcom. Jeho módna značka po rokoch ožila a začala mu prinášať stabilný príjem.
A Borg sa znovu objavil na wimbledonských tribúnach.
Pamätný bol jeho návrat v roku 2000, keď ho publikum privítalo aplauzom, ktorý zatienil všetkých ostatných. „Vedeli, že som prežil. A ja som vedel, že kruh sa uzavrel,“ píše v spomienkach muž, ktorého noviny Dagens Nyheter vyhlásili za najlepšieho švédskeho športovca všetkých čias, čo vraj preňho veľa znamenalo.
V roku 2023 mu život postavil do cesty ešte jednu prekážku, lekári mu totiž diagnostikovali rakovinu prostaty. Borg podstúpil operáciu i následnú liečbu. V autobiografii píše:
„Keď vám povedia slovo rakovina, zrazu je všetko ostatné nepodstatné. Trofeje, peniaze, minulosť. Ostane len otázka: chcem ešte žiť?“
Operácia dopadla úspešne, Borg sa zotavil a dnes žije pokojne doma vo Švédsku. Každý deň začína dlhými prechádzkami, cvičením a kontaktom s rodinou. Zavše vraj nachodí okolo gauča tisícky metrov. „Naučil som sa, že skutočná trofej je ráno, keď sa zobudím bez bolesti,“ usmieva sa.
Dnes je vraj v lepšej kondícii ako dlhé roky predtým. Keď nie je doma vo Švédsku, trávi čas na španielskom ostrove Ibiza. No väčšinu knihy – písanej dva a pol roka spolu s manželkou Patriciou – vytvoril na Kapverdských ostrovoch pri západnom pobreží Afriky.
„Mám dvoch krásnych synov. Mám dve krásne vnúčatá, vo veku 12 a 10 rokov. Som v podstate rodinný typ a chcem tráviť veľa času s rodinou. A to je pre mňa dôležité,“ zdôrazňuje, pričom jeho tvár už nie je kamenná.
Je pokojná a vyrovnaná. Jeho úsmev je tentoraz úprimný. Vyhral totiž veľké finále. Nemá zaň pohár, ani žiadnu inú trofej. Stačí mu vraj, že sa znovu naučil žiť.
