Ruský imperializmus v 21. storočí a úloha NATO
Zatiaľ čo západné EURópske mocnosti sa postupne vyrovnali so svojou koloniálnou minulosťou, Rusko si zachovalo hlboké prepojenie na svoju imperiálnu tradíciu aj v 21. storočí. Dosiahnutie dlhodobej stability na európskom kontinente si vyžaduje, aby Rusko rozvinulo silný pocit národnej identity, ktorý bude rešpektovať nezávislosť a suverenitu svojich susedov. Úlohou NATO a jeho členských štátov by malo byť vytvorenie geopolitického prostredia, ktoré by tento vývoj podporilo.
Z pohľadu Západu pád Sovietskeho zväzu symbolizoval „koniec dejín“ – triumf liberálno-kapitalistickej demokracie nad ideologickou hrozbou komunizmu. Prevládal názor, že štáty, ktoré kedysi patrili do Východného bloku, prirodzene prijmú a osvoja si demokratické hodnoty po desaťročiach komunistického útlaku.
Rozpad Sovietskeho zväzu však mal hlboký dosah na ruskú národnú psychiku. Zničil štátnosť („gosudarstvennost“), ktorá viac ako tisíc rokov definovala ruskú identitu. Strata Ukrajiny bola obzvlášť šokujúca. Ukrajina, historické miesto starobylého ortodoxného štátu Kyjevskej Rusi, je pre mnohých Rusov vnímaná ako kolíska ich štátu. Táto nová realita zmenšenej geopolitickej pozície, v spojení so sociálno-ekonomickými otrasmi 90. rokov, viedla Rusko k tomu, že postsovietske obdobie spájalo s traumou a nestabilitou. Tieto podmienky sťažili Rusku zmierenie sa so stratou postavenia veľmoci.
Kreml odmietol akceptovať povojnový medzinárodný poriadok, ktorý odsúval Rusko na okraj východnej Európy. Zároveň Spojené štáty podnikali kroky, ktoré Rusko vnímalo ako zasahovanie do svojej tradičnej sféry vplyvu. Koncom 90. rokov a začiatkom 21. storočia uskutočnilo NATO bombardovaciu kampaň v Kosove a rozšírilo sa na východ o štáty bývalej Varšavskej zmluvy. V Gruzínsku a na Ukrajine vypukli masové demonštrácie na podporu demokracie. Potreba silného štátu, ktorý dokáže brániť ruské záujmy v nepriateľskom svete, vytvorila koncepčný základ autoritárskej vlády Vladimíra Putina.
Ruská ortodoxia
Rusi majú hlboko zakorenené presvedčenie, že ich krajina je osobitnou civilizáciou a zaslúži si uznanie ako veľmoc. Po páde Konštantínopolu v roku 1453 sa Moskva prezentovala ako posledný zostávajúci ochranca ortodoxie – toho, čo Rusi považujú za pravú formu kresťanstva v protiklade k rímskemu katolicizmu západnej Európy. Moskva, ležiaca na rozsiahlej euroázijskej rovine s malým prirodzeným obranou proti vonkajšej invázii, využívala expanzionizmus na ochranu pravoslávnej viery. Táto prax budovania impéria, alebo „snaha zhromaždiť ruské zeme“, zanechala trvalý vplyv na to, ako Rusko chápe svoju identitu. V sovietskej ére Stalin ospravedlňoval svoju inváziu do Poľska v roku 1939 ako „národné oslobodenie“ bieloruských a ukrajinských „bratov a sestier“.
Putinovo rozhodnutie spustiť rozsiahlu inváziu na Ukrajinu v roku 2022 nebolo ojedinelou udalosťou, ktorú vyprovokovali Ukrajinci alebo NATO. Je to skôr najnovšie oživenie stáročnej ruskej imperiálnej tradície, ktorá mala byť záležitosťou niekoľkých dní a prezentovať ďalší faktický stav, podobný anexii Krymu. Ruský prezident dal často jasne najavo svoj cieľ zničiť Ukrajinu a jej právo na existenciu. V roku 2014 Putin znovu zaviedol cársky koncept „Novoruska“ – rozsiahleho územia pokrývajúceho jednu tretinu súčasnej Ukrajiny (vrátane Krymu), ktoré Katarína Veľká získala od Osmanskej ríše. Najnovšia koncepcia ruskej zahraničnej politiky, zverejnená v roku 2023, potvrdila dlhodobé expanzívne zámery Kremľa; deklarujúc Rusko za „jedinečnú krajinu-civilizáciu“, ktorá „spája ruský národ a ďalšie národy patriace do kultúrneho a civilizačného spoločenstva ruského sveta“.
V dohľadnej budúcnosti môže NATO očakávať, že bude bojovať s Ruskom, ktoré neprejavuje žiadny rešpekt k povojnovým medzinárodným normám alebo hodnotám a je pripravené použiť silu na dosiahnutie svojich cieľov. NATO a členské štáty NATO by sa preto mali zaviazať, že budú čeliť systémovej bezpečnostnej výzve ruského imperializmu. Nemožno Rusko označiť za krátkodobý problém, ktorý predstavuje problém výlučne pre Ukrajinu. Úspešná národná obrana Ukrajiny je rozhodujúca pre potlačenie akýchkoľvek ďalších ruských expanzívnych ambícií v Európe. V roku 2024 sa Estónsko zaviazalo vynakladať ročne 0,25 percenta svojho HDP na vojenskú podporu Ukrajiny. Nasledovanie estónskeho príkladu by bolo dobrým východiskovým bodom, keďže sa rysuje perspektíva mierovej dohody.
Mier a stabilita v Európe sa dajú udržať len vtedy, keď Rusko prijme stratu svojho impéria a upevní si jasne definovaný súbor národných záujmov ako postimperiálna krajina. Odvážny odpor Ukrajiny poskytol Západu historickú šancu na dosiahnutie tohto cieľa. Otázkou je, či majú spojenci Ukrajiny politickú vôľu a odhodlanie to urobiť.
