TAKTO SA TO NEROBÍ, DO PSEJ MATERE
Je smutné, že nikto v Smere nemá odvahu povedať Robertovi Ficovi, že jeho posadnutosť Šimečkovou rodinou je už trápna a že takto sa poctivá politika nerobí. Schovávať sa pred najväčšími problémami, nechať svojich kolegov vysvetľovať najťažšie veci vo financiách, zdravotníctve, školstve a tváriť sa, že to nie sú „premiérske témy“, a potom zvolať náhle na sobotu tlačovku a sústrediť sa na kauzu jednej rodiny, v ktorej nelietajú ani miliardy, ani milióny, ale desaťtisíce… toto je na premiéra až nedôstojné.
Keď ide o návrhy na konsolidačné riešenia, Robert Fico nazýva takéto sumy „prd do Stromovky“. Zaoberať sa takýmito vecami na najvyššej štátnej úrovni je o to horšie, že Progresívne Slovensko sa Smeru preferenčne vzďaľuje a na Súmračnej sa všetci zabávajú ako na vrchnej palube potápajúceho sa Titanicu. Ak si stratégovia Smeru myslia, že toto im pomôže, tak stratili kontakt s realitou.
No ešte trápnejšie je, keď sa Boris Zala konečne vyzná zo svojej tajnej lásky a liberálnym médiám sa zverí, že dnes by volil svojho bývalého asistenta Michala Šimečku, lebo Smer vraj nie je ľavicovou stranou. Dojemné. Smer nikdy nebol ľavicovou stranou. Ale mal vo svojich radoch aj ľavičiarov a udržal Slovensko na trajektórii „národných záujmov“, o ktoré išlo pri jeho zakladaní podľa jeho vlastných slov vraj aj Borisovi Zalovi. Kým mu Smer platil štedrú apanáž a urobil z neho najbohatšieho dôchodcu na Slovensku, nevadilo mu, že to nie je ľavicová strana. Dnes mu to vadí, ale nevadí mu, že Progresívne Slovensko ňou nie je ani pri znásilnení mysle. A ešte kritizuje, že Smer nemá odborníkov, hoci kádre Progresívneho Slovenska sú väčšine ľudí na smiech. Je to akoby chcel hasiť problémy benzínom.
Možno z toho ešte cinkne nejaká trafika, veď tie letenky do Južnej Afriky treba z niečoho platiť. Ale každý je strojcom svojho šťastia. Len by sa pritom nemal tváriť, že ešte reprezentuje nejaký ľavicový prúd a že neplní pre médiá už len funkciu užitočného idiota, ktorý poctivo vykydá všetok hnoj na svoju materskú stranu.
Slovenská politika je naozaj pozičná hra pre slabomyseľných, v ktorej možno ľudí uzabávať k smrti a odviesť ich pozornosť od podstatných vecí. Samozrejme, že v situácii, keď opozícia útočí na Pellegriniho sestru, sa stáva štandardom útočiť aj na Šimečkovu mamu. Ale potom to tu tak aj vyzerá a riešenie skutočných pálčivých problémov sa odkladá na neurčito. Potom sa budeme už len čudovať, keď to ľudí prestane baviť a dajú svoju dôveru radikálom, ktorí (ako vždy v dejinách) už tú skratku do pekla spoľahlivo nájdu. Mám o Slovensko čoraz väčšie obavy.
Eduard Chmelár
