Mostu, ktorý sa klenie nad pražskými Nuslami, sa hovorí most samovrahov. Spomínaný robotník ale neodišiel zo sveta dobrovoľne.
Od júna 2011 sa v parku Folimanka pod Nuselským mostom týči pokrútená lampa, ktorá svieti smerom nahor. Má pripomínať životy ľudí, ktorým sa most stal osudným. Na pamätníku od sochára Krištofa Kinteru si môžeme prečítať: „Memento mori – tým, ktorí si v týchto miestach z vlastného rozhodnutia vzali život.“ Prívrženci tajomna ale majú za to, že to nie vždy nutne muselo byť vlastné rozhodnutie…
Tanky na moste
Myšlienka urýchliť dopravu v meste prepojením Pankráca s centrom tu bola už v 19. storočí, premostiť takmer polkilometrovú vzdialenosť bol ale architektonický oriešok. Železobetónový most, ktorý sa klenie vo výške 42,5 metra nad zemou, sa začal stavať až v 60. rokoch 20. storočia. Pôvodným zámerom bolo hnať tubusom mosta električku, nakoniec sa ale plán zmenil na metro. Pražania asi neverili svojim očiam, keď v roku 1970 po moste prešlo 66 tankov. Neboli to ovšem sovietske dozvuky osemdesiateho ôsmeho roku, ale plánovaná záťažová skúška s tankami T-55 z rakovníckeho pluku. V roku 1973 sa most otvoril pre civilné vozidlá a rok nato sa tu rozfrčalo aj metro. Vtedy ešte most a stanice metra niesli meno po prezidentovi Klementovi Gottwaldovi. Súčasný názov, Nuselský most, prišiel krátko po revolúcii.
Prežili len dvaja
V rovnakej dobe sa na moste objavila sieť, ktorá mala zabrániť pádom, teda skôr skokom ľudí. Do tej doby ho totiž lemovalo iba nízke zábradlie, ktoré nebol problém prekonať, ak sa tu niekto rozhodol ukončiť svoj život. A keď už sa rozhodol, v naprostej väčšine sa mu to podarilo. Pavel Friš, ktorý odkrýva históriu pražských miest, uvádza, že skok z Nuseláku prežili iba dvaja ľudia. Jeden mladík, ktorý podľahol zraneniam až po sedemnástich dňoch v nemocnici, a študentka, ktorú zachránilo to, že dopadla do parku na úpätí kopca a nie priamo dole na betón.
Celkový počet ľudí, ktorí to šťastie nemali, nikto nepozná. Pravdepodobne ich bolo ku trom stovkám. Štatistiky sa neviedli, noviny o nešťastiach spojených s architektonickou pýchou pomenovanou po uctievanom robotníckom prezidentovi za minulého režimu nepísali. Kde chýbajú informácie, tam bujnejú fámy. Prahou sa preto čoskoro začali šíriť zvesti, že na most nie je radno chodiť, pretože tam gang potomkov z rodín papalášov zhadzuje ľudí do hlbín. Nikto taký tam nevyčíňal, ale je dobre, že rodičia vtedy varovali deti, aby sa mostu vyhýbali.
Tajomné hlasy
Prívrženci vecí medzi nebom a zemou veria, že je miesto presýtené negatívnou energiou kvôli nešťastným dušiam zúfalých samovrahov. Citlivé osoby vraj na moste môžu počuť hlas, ktorý im hovorí: Skoč! V každom prípade to nie je vhodné miesto na prechádzky pre psychicky menej odolných. Známy je napríklad smutný prípad mladej ženy, ktorá najprv zhodila dole sedemročného syna a potom skočila za ním.
Jeden zomrelý dokonca zostal s mostom spojený navždy, nebol to ale samovrah. Rozpráva sa o robotníkovi, ktorý spadol počas stavby do druhého mostného piliera. Údajne bol hneď mŕtvy, dostať jeho telo von by však znamenalo rozbiť tony železobetónu. A tak ho kolegovia zaliali betónom, čo samozrejme viedlo k nevyhnutnej duchařskej historke. Senzitívnych jedincov potom vraj môže znepokojovať aj pôsobenie tektonického zlomu pod mostom. Geologické údaje ale nič také nepotvrdzujú.
Pravdepodobnejšie skôr bude, že Nuselský most priťahoval samovrahov preto, že je blízko stredu mesta a skok dole znamenal prakticky jasný koniec. Bezpečnostné opatrenia sa postupne sprísňovali a zábradlie sa zdvihlo na 2,7 metra. Potom, čo sa v roku 2006 pokúsilo z mostu skočiť 63 ľudí, na zábradlie pribudla nadstavba z pletiva a klzkého plechu, ktorá ďalším tragédiám zabránila. Teda takmer. Pred rokom zábrany jeden muž prekonal, a pre to, že sa k nemu polícia dostala včas, nakoniec skočil. Bol na mieste mŕtvy.
