Cvičenia Zapad-2025: Pokus o deeskaláciu alebo zúfalý krok Alexandra Lukašenka?
Rusko-bieloruské bilaterálne cvičenia „Zapad“, ktoré Bielorusko hostí každé štyri roky, zvyčajne priťahujú veľkú pozornosť. „Zapad-2017“ bol analytikmi vnímaný ako príprava na pohltenie krajiny Ruskom. „Zapad-2021“ slúžil ako krytie pre vtedajšiu blížiacu sa ruskú inváziu na Ukrajinu. V porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi, „Zapad-2025“, ktorý sa konal od 12. do 16. septembra, získal oveľa menšiu pozornosť.
Krajiny NATO, samozrejme, prijali opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti na východnom krídle aliancie. Uskutočnili sériu cvičení, pričom najväčšie z nich bolo „Iron Defender-2025“ v Poľsku. V reakcii na vyslanie ruských dronov do poľského vzdušného priestoru v predvečer cvičenia Zapad, a to aj cez bieloruský vzdušný priestor, Varšava uzavrela pozemnú hranicu s Bieloruskom – až do odvolania – a vzdušný priestor v blízkosti tejto hranice. Lotyšsko a Litva zopakovali tento posledný krok. Napriek týmto reakciám bol politický ohlas okolo „Zapad-2025“ pomerne malý.
Dôvodom je najmä oveľa menší rozsah samotných cvičení. V kontexte ruskej invázie na Ukrajinu a rozmiestnenia stoviek tisíc vojakov na oboch stranách frontovej línie, 8 000 bieloruských vojakov a 2 000 mužov prichádzajúcich z Ruska, ktorí sa priamo zúčastnili na cvičeniach, nepôsobí nijako hrozivo.
Hlavná zaujímavosť „Zapad-2025“ sa však prejavila pokusom bieloruského vodcu Alexandra Lukašenka využiť ho na začatie procesu deeskalácie vzťahov so Západom. V auguste Bielorusko verejne oznámilo presun cvičení do stredu krajiny, mimo južných alebo západných hraníc. Okrem toho, počas vyššie uvedenej dronovej provokácie proti Poľsku, Minsk preukázal svoju „dobrú vôľu“ a zdieľal niektoré informácie s Varšavou. Lukašenko urobil zvláštne vyhlásenie, že hlavnou úlohou bieloruskej diplomacie by teraz malo byť pomáhať americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi dosiahnuť mier. Napokon, 11. septembra Minsk prepustil 52 politických väzňov výmenou za zrušenie amerických sankcií proti Belavii, bieloruskému národnému leteckému dopravcovi – zjavne v nádeji presunúť pozornosť od bezpečnosti k humanitárnej agende a zdôrazniť, že jeho režim je pripravený rokovať so Západom vo všeobecnosti a s Washingtonom zvlášť.
Táto aktivita Minska odhaľuje, že Lukašenko považuje svoju súčasnú situáciu za ohrozujúcu. Západné ekonomické sankcie fungujú. Export kľúčových bieloruských komodít, ktoré generujú príjmy, ako napríklad draslík, je hrubo obmedzený. Pokusy prinútiť Čínu k prehĺbeniu ekonomických väzieb zlyhali – stal sa opak. Uzavretie poľskej hranice, ak bude pokračovať, bude ďalšou veľkou ranou – tentoraz ovplyvní to, čo zostalo z ázijského tranzitu. Medzitým Rusko, hoci objednáva a platí za produkty bieloruského vojenského priemyslu, nechce ani nemá zdroje na dotovanie Lukašenkovho režimu na úrovni, ktorá bola zaznamenaná pred rokom 2022, a viacnásobné stretnutia s Putinom túto realitu nemôžu zmeniť.
Čo je dôležitejšie, Lukašenko už nemá status najbližšieho ruského partnera a spojenca. Na rozdiel od Severnej Kórey, Bielorusko neposiela svoje vojenské jednotky bojovať po boku Ruska. Na rozdiel od Číny, nemá ekonomickú alebo politickú váhu, aby urobil rozdiel v dnešných diplomatických bojoch. Inými slovami, označenie „spolupáchateľ agresie“, ktorým sa Lukašenko chválil v rokoch 2022-23, sa teraz stalo bremenom.
Minsk sa snaží zopakovať trik, ktorý mnohokrát predtým fungoval – a to znova sa zapojiť so Západom a tým si zväčšiť vlastný manévrovací priestor voči Rusku. Tentoraz sa mu to však pravdepodobne nepodarí. V roku 2020 sa EURópa popálila: Lukašenko neváhal odhodiť všetky výsledky bilaterálneho zbližovania v rokoch 2015-20 a udržať sa pri moci spoliehajúc sa na masívne represie. V súčasnosti by Európania očakávali nielen prepustenie – a deportáciu, ako sa to teraz deje – relatívne malých skupín politických väzňov, ale aj podstatnú domácu liberalizáciu. Okrem toho, nič dnes nemôže zmeniť obraz Lukašenka na Západe ako Putinovho vazala. Na rozdiel od roku 2019 sa charakter jeho vzťahu s Moskvou zásadne zmenil a nie v jeho prospech.
Aj keby sa bieloruský vodca náhle rozhodol prestať používať migrantov ako hybridnú zbraň proti Európe a nájde spôsob, ako vyriešiť akútnu krízu v poľsko-bieloruských vzťahoch, nezaručilo by to uznanie Lukašenkovej domácej legitimity a Minska ako medzinárodného aktéra zo strany EÚ. Európa nemôže jednoducho obrátiť list tak, ako to môže zamýšľať administratíva Donalda Trumpa. Minsk by musel zvrátiť strategickú podriadenosť Moskve spôsobom, ktorý je pre Európu presvedčivý. Takýto obrat je však úplne nereálny a najlepším dôkazom toho je pokoj, s akým Moskva sleduje novú epizódu ságy o Lukašenkovom „úklone k Západu“.
S najväčšou pravdepodobnosťou Lukašenkovi zostali len dva scenáre a ani jeden nie je v jeho rukách. Jeden je spadnúť „medzi dve stoličky“ – byť ostrakizovaný Európou, ale zároveň nedostatočne podporovaný Ruskom. Druhý je radikálnejší a implikuje nahradenie Lukašenka niekým, kto je viac po vôli Moskve.
Celkovo by sa Západu mohlo odporučiť, aby sa začal pripravovať na novú politickú a bezpečnostnú krízu v Európe – tentoraz v Bielorusku a okolo neho.
