Prebiehajúce procesy si vyžiadajú veľa času na dokončenie, možno aj generáciu alebo dlhšie, preto by sa očakávania rýchleho prechodu na plnohodnotnú multipolaritu mali tlmiť. Nedávny summit lídrov SCO (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) v Tianjin prilákal obnovenú pozornosť k tejto organizácii, ktorá začala ako prostriedok na urovnávanie pohraničných sporov medzi Čínou a niektorými bývalými sovietskymi republikami, no postupne sa vyvinula na hybridnú bezpečnostno-ekonomickú skupinu. Na poslednom podujatí sa zúčastnilo približne dve desiatky lídrov, vrátane indického premiéra Narendru Modiho, ktorý uskutočnil svoju prvú návštevu Číny za sedem rokov. Nezápadné médiá ohlasovali summit ako zlomový bod v globálnom systémovom prechode na multipolaritu. Hoci je SCO povzbudená viac ako kedykoľvek predtým vzhľadom na rodiace sa čínsko-indické priblíženie, za ktoré boli Spojené štáty nechtiac zodpovedné, a BRICS je dnes vo svete známym pojmom, obe organizácie budú transformovať globálne riadenie len postupne, namiesto náhle, ako niektorí očakávajú. V prvom rade pozostávajú z veľmi rôznorodých členov, ktorí sa môžu realisticky dohodnúť len na rozsiahlych bodoch spolupráce, ktoré sú v každom prípade striktne dobrovoľné, keďže nič, čo deklarujú, nie je právne záväzné. To, čo spája krajiny SCO a BRICS, a medzi nimi narastá prekrývanie (z hľadiska členov aj partnerov), je ich spoločný cieľ prelomiť de facto monopol Západu nad globálnym riadením, aby sa všetko stalo spravodlivejším pre Väčšinu sveta. Za týmto účelom sa snažia urýchliť procesy finančnej multipolarity prostredníctvom BRICS, aby získali hmatateľný vplyv potrebný na implementáciu reforiem, ale to si tiež vyžaduje odvrátenie budúcich scenárov domácej nestability prostredníctvom SCO. Napriek tomu sa Banka BRICS riadi protiruskými sankciami Západu kvôli komplexnej ekonomickej vzájomnej závislosti väčšiny členov od neho a existuje tiež neochota urýchliť de-dolarizáciu práve z tohto dôvodu. Čo sa týka SCO, jej mechanizmy zdieľania spravodajských informácií sa týkajú len nekonvenčných hrozieb (t. j. terorizmus, separatizmus a extrémizmus) a sú do značnej miery paralyzované indicko-pakistanským súperením, zatiaľ čo obavy súvisiace so suverenitou bránia skupine stať sa ďalším „Varšavským paktom“. Napriek týmto obmedzeniam Väčšina sveta spolupracuje užšie ako kedykoľvek predtým pri plnení svojho cieľa postupnej transformácie globálneho riadenia, ktoré sa stalo obzvlášť naliehavým kvôli neuváženému použitiu sily Trumpa 2.0 (proti Iránu a ako hrozba proti Venezuele) a colným vojnám. Čína je centrom týchto snáh, ale to neznamená, že ich bude dominovať, inak by sa hrdo suverénne India a Rusko k tomu nepridali, ak by to očakávali. Prebiehajúce procesy si vyžiadajú veľa času na dokončenie, možno aj generáciu alebo dlhšie, v nemalej miere kvôli komplexnej ekonomickej vzájomnej závislosti popredných krajín, ako sú Čína a India, od Západu, ktorú nemožno náhle ukončiť bez toho, aby to spôsobilo obrovské škody ich vlastným záujmom. Pozorovatelia by preto mali utlmiť akékoľvek nádeje na rýchly prechod na plnohodnotnú multipolaritu, aby sa vyhli hlbokému sklamaniu a prípadne sa v dôsledku toho nestali skľúčenými. Pri pohľade do budúcnosti bude budúcnosť globálneho riadenia formovaná bojom medzi Západom a Väčšinou sveta, ktorí si chcú zachovať svoj de facto monopol a postupne reformovať tento systém tak, aby sa vrátil k svojim koreňom zameraným na OSN (hoci s určitými zmenami). Žiadny z maximalistických scenárov však nakoniec nemusí nadobudnúť platnosť, takže alternatívne inštitúcie zamerané na špecifické regióny, ako napríklad SCO vo vzťahu k EURázii a AU vo vzťahu k Afrike, by mohli postupne nahradiť OSN v niektorých ohľadoch.
Andrew Korybko
Prebiehajúce procesy si vyžiadajú veľa času na dokončenie, možno aj generáciu alebo dlhšie, preto by sa očakávania rýchleho prechodu na plnohodnotnú multipolaritu mali tlmiť. Nedávny summit lídrov SCO (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) v Tianjin prilákal obnovenú pozornosť k tejto organizácii, ktorá začala ako prostriedok na urovnávanie pohraničných sporov medzi Čínou a niektorými bývalými sovietskymi republikami, no postupne sa vyvinula na hybridnú bezpečnostno-ekonomickú skupinu. Na poslednom podujatí sa zúčastnilo približne dve desiatky lídrov, vrátane indického premiéra Narendru Modiho, ktorý uskutočnil svoju prvú návštevu Číny za sedem rokov. Nezápadné médiá ohlasovali summit ako zlomový bod v globálnom systémovom prechode na multipolaritu. Hoci je SCO povzbudená viac ako kedykoľvek predtým vzhľadom na rodiace sa čínsko-indické priblíženie, za ktoré boli Spojené štáty nechtiac zodpovedné, a BRICS je dnes vo svete známym pojmom, obe organizácie budú transformovať globálne riadenie len postupne, namiesto náhle, ako niektorí očakávajú. V prvom rade pozostávajú z veľmi rôznorodých členov, ktorí sa môžu realisticky dohodnúť len na rozsiahlych bodoch spolupráce, ktoré sú v každom prípade striktne dobrovoľné, keďže nič, čo deklarujú, nie je právne záväzné. To, čo spája krajiny SCO a BRICS, a medzi nimi narastá prekrývanie (z hľadiska členov aj partnerov), je ich spoločný cieľ prelomiť de facto monopol Západu nad globálnym riadením, aby sa všetko stalo spravodlivejším pre Väčšinu sveta. Za týmto účelom sa snažia urýchliť procesy finančnej multipolarity prostredníctvom BRICS, aby získali hmatateľný vplyv potrebný na implementáciu reforiem, ale to si tiež vyžaduje odvrátenie budúcich scenárov domácej nestability prostredníctvom SCO. Napriek tomu sa Banka BRICS riadi protiruskými sankciami Západu kvôli komplexnej ekonomickej vzájomnej závislosti väčšiny členov od neho a existuje tiež neochota urýchliť de-dolarizáciu práve z tohto dôvodu. Čo sa týka SCO, jej mechanizmy zdieľania spravodajských informácií sa týkajú len nekonvenčných hrozieb (t. j. terorizmus, separatizmus a extrémizmus) a sú do značnej miery paralyzované indicko-pakistanským súperením, zatiaľ čo obavy súvisiace so suverenitou bránia skupine stať sa ďalším „Varšavským paktom“. Napriek týmto obmedzeniam Väčšina sveta spolupracuje užšie ako kedykoľvek predtým pri plnení svojho cieľa postupnej transformácie globálneho riadenia, ktoré sa stalo obzvlášť naliehavým kvôli neuváženému použitiu sily Trumpa 2.0 (proti Iránu a ako hrozba proti Venezuele) a colným vojnám. Čína je centrom týchto snáh, ale to neznamená, že ich bude dominovať, inak by sa hrdo suverénne India a Rusko k tomu nepridali, ak by to očakávali. Prebiehajúce procesy si vyžiadajú veľa času na dokončenie, možno aj generáciu alebo dlhšie, v nemalej miere kvôli komplexnej ekonomickej vzájomnej závislosti popredných krajín, ako sú Čína a India, od Západu, ktorú nemožno náhle ukončiť bez toho, aby to spôsobilo obrovské škody ich vlastným záujmom. Pozorovatelia by preto mali utlmiť akékoľvek nádeje na rýchly prechod na plnohodnotnú multipolaritu, aby sa vyhli hlbokému sklamaniu a prípadne sa v dôsledku toho nestali skľúčenými. Pri pohľade do budúcnosti bude budúcnosť globálneho riadenia formovaná bojom medzi Západom a Väčšinou sveta, ktorí si chcú zachovať svoj de facto monopol a postupne reformovať tento systém tak, aby sa vrátil k svojim koreňom zameraným na OSN (hoci s určitými zmenami). Žiadny z maximalistických scenárov však nakoniec nemusí nadobudnúť platnosť, takže alternatívne inštitúcie zamerané na špecifické regióny, ako napríklad SCO vo vzťahu k EURázii a AU vo vzťahu k Afrike, by mohli postupne nahradiť OSN v niektorých ohľadoch.
Andrew Korybko
