Veľké zemetrasenie v Kantó: Tragédia, ktorá zmenila Japonsko
Veľké zemetrasenie v regióne Kantó, ktoré zasiahlo Japonsko 1. septembra 1923, patrí k najtragickejším udalostiam v modernej japonskej histórii. Otrasy s magnitúdou 7,9 zničili Jokohamu a väčšinu Tokia. Následné požiare, vlny cunami a chaos si vyžiadali viac ako 140 tisíc obetí. Táto katastrofa nielenže zmenila tvár miest, ale hlboko ovplyvnila aj japonskú spoločnosť.
Prvý septembrový deň roku 1923 sa Japonsko prebudilo do jasného letného rána. Krátko pred poludním sa však zem otriasla silou, akú si len málokto dokázal predstaviť. O dve minúty pred dvanástou hodinou zasiahlo región Kantó, vrátane Tokia a Jokohamy, zemetrasenie s magnitúdou až 7,9. Epicentrum sa nachádzalo v Sagami Bay, necelých 60 kilometrov od metropoly. Otrasy trvali až desať minút a ich ničivá sila premenila dve najväčšie mestá krajiny na ruiny.
Bezprostredne po zemetrasení vypukli stovky požiarov. Väčšina obyvateľov totiž práve pripravovala obed na uhlí alebo sporákoch, a prevrátené ohniská tak veľmi ľahko zapálili krehké drevené domy. Vietor z blížiaceho sa tajfúnu roznášal plamene a vytváral rozsiahle ohnivé búrky, ktoré pohlcovali celé štvrte. „Tokio sa dusilo dymom. Všade bolo počuť krik ľudí hľadajúcich vodu, lenže studne boli prázdne. Videla som matky, ako nesú deti v náručí a utekajú, ani nevedia kam,“ spomínala neskôr politička a aktivistka Fusae Ichikawa.
Otrasy vyvolali aj cunami, pričom vlny dosahovali výšku až 12 metrov. Pobrežné mestá, najmä v okolí Atami, boli zmietnuté do mora. Skaza zasiahla aj dopravu: zrútené mosty, popraskané vodovody, železničné trate aj nemocnice ochromili celé regióny. Na Nebukawskej trati bola lavínou zmietnutá súprava, ktorá spadla do mora – zahynulo vyše sto cestujúcich.
Tokio aj Jokohama utrpeli straty, ktoré nemali obdoby. V Jokohame zhorelo 90 percent budov, v Tokiu bola zničená viac ako polovica. Americký veľvyslanec Charles MacVeagh poslal do Washingtonu správu, v ktorej písal: „Jokohama je preč. Mesto sa premenilo na dymiacu hromadu sutín. Ľudia sa hrnuli do ulíc, len aby našli smrť v ohnivých víroch, ktoré ich obklopili zo všetkých strán.“
Odhady hovoria o 105 až takmer 143 tisícoch mŕtvych. Bez strechy nad hlavou sa ocitlo vyše dva milióny ľudí. Tí, ktorí prežili prvé dni, museli čeliť hladu, nedostatku vody a strachu z ďalších otrasov. V parkoch a otvorených priestranstvách vznikali provizórne tábory.
Katastrofu, bohužiaľ, sprevádzala aj vlna násilia. V atmosfére paniky sa šírili fámy, že Kórejci otrávili studne alebo chystajú povstanie. Následovali pogromy známe ako „Kantó massacre“, pri ktorých boli zabité tisíce Kórejcov a taktiež niektorí anarchisti a socialisti. Tieto udalosti zanechali v japonskej spoločnosti hlbokú ranu.
Japonská vláda zriadila Núdzovú kanceláriu pre zemetrasenie, ktorá koordinovala záchranné práce a distribúciu potravín. Pomáhala aj armáda, Červený kríž a zahraničné misie. Do konca roku 1923 sa podarilo vybudovať základnú infraštruktúru a začať rekonštrukciu. Materiálne škody boli vyčíslené na viac ako šesť miliárd jenov, čo zodpovedalo niekoľkonásobku vtedajšieho štátneho rozpočtu.
Skaza ale viedla aj k modernizácii. Tokio sa postupne premenilo na modernú metropolu so širšími bulvármi a protipožiarnymi pásmi. Skúsenosť z roku 1923 dala vzniknúť aj dnešnému Dňu prevencie katastrof, ktorý si Japonci každoročne pripomínajú 1. septembra.
Veľké zemetrasenie v Kantó nebolo len geologickou pohromou. Odkrylo krehkosť modernej spoločnosti, jej schopnosť čeliť chaosu i temné stránky ľudského strachu. Súčasne sa stalo podnetom k zásadným zmenám – od urbanizmu cez stavebníctvo až po výchovu obyvateľov k pripravenosti. Katastrofa z roku 1923 zostáva varovaním i lekciou, ktorá dodnes formuje japonský vzťah k prírodným hrozbám.
