Prečo si nevšimneme motorku? Mozog filtruje realitu, aby prežili
Motorkár ide po hlavnej ceste, vodič mu nedá prednosť. Dôjde k zrážke. Hlasná rana, chvíľa ticha. Vodič v šoku opakuje: „Ja som ho fakt nevidel.“ Výhovorka? „Nejde o klamstvo, ale o to, že jeho mozog informáciu vyfiltroval,“ hovorí neurovedec Stuchlík. Jednoducho povedané, nášmu mozgu motorka neprišla dôležitá. Mozog si totiž neukladá všetko, čo oči vidia. Naopak. Triedi a nepodstatné informácie vypúšťa.
To, ako funguje mozog, ovplyvňuje naše každodenné správanie – vrátane toho, ako sa správame za volantom a prečo si „nevšimneme“ motorku, aj keď je priamo pred nami.
Filter v hlave
„Mozog nie je schopný vnímať všetky podnety, ktoré na nás útočia. Preto si vytvára filtre. Zvýhodňuje to, čo pozná a čo očakáva. V aute to sú hlavne iné autá, brzdové svetlá, semafory. Motorka je štatisticky menej častá, a tak ju náš mozog môže vyhodnotiť ako menej dôležitú. A proste ju ‚prehliadne‘,“ hovorí profesor Aleš Benjamín Stuchlík.
Tento jav si uvedomuje aj kampaň „Hele, motorka!“, ktorá apeluje na vodičov, aby sa učili vnímať motorkárov vedome. Jednoduché pomenovanie situácie – „hele, motorka“ – môže mozog prepnúť do režimu, kedy si podnetu naozaj všimne.
„Je to podobné ako s monotónnym hlukom chladničky. Zo začiatku ho počujeme, ale potom mozog uzná, že nie je podstatný, a vytlačí ho z vedomia. S motorkou je to ešte zákerné: aj keď ju vnímame senzoricky, podnet môže v pamäti rýchlo vyhasnúť, ak sa na neho nezameriame pozornosťou,“ dopĺňa profesor Stuchlík a dodáva: „Preto vodiči niekedy prisahajú: „Ja som ho tam fakt nevidel.“ Nejde o klamstvo, ale o to, že ich mozog informáciu vyfiltroval.“
Realitu mozog neponúkne. Len najlepší odhad
Naše vnímanie nie je podľa profesora Stuchlíka verným obrazom reality, ale skôr „najlepší odhad“, ktorý si mozog zostaví. „Vizuálna kôra pracuje s tým, čo doopravdy vidíme, a zároveň dopĺňa medzery podľa toho, čo čakáme. Predstavte si to ako autopilota, ktorý z čiastkových dát skladá plynulý obraz.“
To môže viesť k tomu, že sa nám zdá, že sa niektoré veci „objavili z ničoho nič“. A aj skúsený vodič môže zareagovať neskoro alebo vôbec. „V skutočnosti tam boli, len ich naša pozornosť nepustila do vedomia – mozog vyhodnotil, že nie sú dôležité pre aktuálny cieľ.“
Keď sa stane niečo náhle, napríklad keď auto vyjde z vedľajšej bez udania prednosti, mozog prepína do núdzového režimu.
„Kľúčovú rolu hrá amygdala, ktorá okamžite aktivuje reakcie ‚bojuj, uteč alebo strni‘. Srdcový tep stúpa, svaly sa napnú, krv sa presmeruje tam, kde ju potrebujeme. V tú chvíľu máme k dispozícii inštinktívne reflexy, ale kapacita pre racionálne uvažovanie sa naopak zmenšuje.“
Tréning a rýchly reštart
Reakcie sa dajú našťastie natrénovať a mozog sa tak pripraví aj na náročné situácie. Policajti, hasiči alebo piloti simulujú krízové scenáre práve preto, aby si ich mozog vytvoril pamäťové stopy a reagoval rýchlejšie a pokojnejšie.
A obyčajný vodič? „Môže si pomôcť aj sám: jednoduchý „neurohack“ je vedomá práca s dychom. Krátky, hlboký nádych a výdych v prvých sekundách po šoku pomôže vrátiť mozgu kontrolu a znížiť prepálenú stresovú reakciu,“ radí Stuchlík.
[Infobox]
Už 28 rokov sa venuje výskumu mozgu, najmä učeniu a pamäti. Ako neurovedec pôsobí vo Fyziologickom ústave Akadémie vied ČR. V roku 2016 bol menovaný profesorom a vo svojej akademickej dráhe prepája výskum s výukou i popularizáciou. Jeho špecializáciou je behaviorálna neuroveda.
„Môže to znieť veľmi akademicky, ale v skutočnosti ide o vedu, ktorá sa vás dotýka každý deň. Zaoberá sa tým, ako mozog a nervový systém riadia naše správanie, od jednoduchých reakcií až po zložité rozhodovanie. Nesledujeme len neuróny pod mikroskopom, ale hlavne to, ako ich aktivita utvára to, čo robíme. V doprave sa to ukazuje jasne: prečo niekto reaguje na krízovú situáciu pokojne a rýchlo, zatiaľ čo iný spanikári? Prečo vnímame určité veci a iné nám úplne uniknú? Behaviorálna neuroveda hľadá prepojenie medzi fungovaním mozgu a praktickým správaním. A to aj také, ktoré vidíme na ceste,“ vysvetľuje profesor Aleš Benjamín Stuchlík.
[/Infobox]
Lenže ani bežná jazda nie je bez rizík. Dlhé nudné úseky na diaľnici i nekonečné kolóny oslabujú pozornosť. „Mozog prechádza do monotónneho režimu. Aktivita sietí spojených s pozornosťou klesá, a naopak sa zapája takzvaný default mode network – sieť, ktorá je aktívna, keď myseľ blúdi. To je dôvod, prečo si niekedy nepamätáme celé kilometre jazdy.“
Ak sa k tomu ešte pridá horúco alebo ostré slnko, klesá schopnosť sústredenia ešte viac. „Regulácia telesnej teploty berie časť energie a tým znižuje kapacitu pre sústredenie. Každé vytrhnutie z monotónnosti – zmena polohy, prestávka, otvorenie okna – funguje ako reset pozornosti a výrazne znižuje riziko mikrospánku.“
„Mozog funguje na princípe predikcie – neustále vytvára očakávania, čo sa stane ďalej. Úplne sa toho zbaviť nejde, ale dá sa to oslabiť. Dobrá stratégia je takzvaný aktívny scanning. Pri jazde si napríklad nahlas alebo v duchu pomenujete, čo vidíte: ‚Motorka zľava.‘ Tým podnet ukotvíte vo vedomí a mozog ho nezahodí.“
A ešte jedna rada: „Ďalšou možnosťou je trénovať všímavosť, teda cielene rozširovať pozornosť a nenechať myseľ zúžiť sa len na jeden cieľ. Vďaka tomu zostáva mozog v pohotovosti aj pre menej časté scenáre, napríklad dieťa, ktoré vbehne do cesty.“
Za volantom tak rozhodujú nielen oči a ruky, ale hlavne to, ako mozog spracuje realitu. A ten, ako sa ukazuje, občas jednoducho vypne tie informácie, ktoré nás pritom môžu stáť život.
