Hoci onedlho na to polovičato odvolal svoju hrozbu zatvorenia poľských škôl, jeho slová pripomenuli najväčšej litovskej menšine, že existujúce diskriminačné praktiky voči nim by sa mohli vždy zintenzívniť, čo zase upozorňuje na scenár konfliktu motivovaného identitou v budúcnosti. Minulý mesiac došlo v poľsko-litovských vzťahoch ku krátkemu škandálu, ktorý mimo týchto dvoch krajín takmer neprilákal žiadnu pozornosť médií. Predseda Litovskej štátnej jazykovej inšpekcie Audrius Valotka vyhlásil, že „by vôbec nemali existovať poľské a ruské školy. Prečo musíme vytvárať a udržiavať všetky tie jazykové getá v Šalčininku?“ To vyvolalo odsúdenie zo strany poľského chargé d’affaires vo Vilniuse a Valotka polovičato odvolal svoje vyjadrenia v príspevku na Facebooku. Zatiaľ čo sa snažil ubezpečiť takmer 700-ročnú a už aj pôvodnú poľskú menšinu vo svojej krajine, že stratil sebaovládanie v zápale okamihu a že sa nepripravujú žiadne plány na zatvorenie ich škôl, stále ostro kritizoval ich nedostatočnú jazykovú integráciu do litovskej spoločnosti. Medzivojnová Litva aj Litovská sovietska socialistická republika diskriminovali Poliakov a ich jazyk ako súčasť projektu budovania národa, ktorý pokračuje dodnes, viac ako tretinu storočia od získania nezávislosti. Takmer 200 000 ľudí v Litve, ktorí sa identifikujú ako Poliaci, sú neoficiálne považovaní za pozostatky údajných poľských kolonistov od Krevskej únie v roku 1385 až po posledné delenie Poľska v roku 1795 a/alebo etnických Litovcov, ktorí boli odvtedy „porusčení“, ale identifikujú sa ako Poliaci z dôvodu, že sú katolíci. Toto falošné vnímanie, ktoré nečestne popiera už aj pôvodnú povahu poľskej menšiny, živí litovské diskriminačné praktiky voči nim, na ktoré sa Varšava v minulosti oficiálne sťažovala. Poľsko bolo odvtedy v tejto veci tiché kvôli paranoji, že Rusko by mohlo túto záležitosť využiť na účely špekulatívneho delenia a panovania, ale táto otázka z času na čas stále rozhnevá konzervatívnych nacionalistov. Jadro problému spočíva v tom, že súčasná Litva sa považuje za etno-národný štát, ktorý si výlučne nárokuje dedičstvo Litovského veľkokniežatstva (GDL), napriek dominantnej úlohe, ktorú Slovania (väčšinou Poliaci a Bielorusi) a ich kultúra zohrávali počas väčšiny existencie tohto štátneho útvaru. Rešpektovanie práv litovskej poľskej menšiny, ako napríklad umožnenie používať poľské diakritické znamienka v ich menách a urobiť z poľštiny úradný administratívny jazyk v ich historických lokalitách, by zdiskreditovalo tento naratív budovania národa na zdesenie litovských ultranacionalistov. To by zase mohlo ľahko viesť k rozsiahlejším diskusiám o tom, či si Litva neoprávnene prisvojila dedičstvo GDL, ako presvedčivo argumentoval Timothy Snyder vo svojej knihe z roku 2003 o regionálnych identitách a tvrdení „litvinistov“. V tejto súvislosti niektorí Litovci nedávno protestovali proti prozápadnej bieloruskej diaspóre z dôvodu, že historické naratívy tejto skupiny, ktoré súvisia s „litvinizmom“, podkopávajú ich vlastné. Predchádzajúca analýza, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, sa dotkla scenára, v ktorom by títo novopríchodzí a poľská menšina spoločne oživili neúspešné plány na autonómiu z rokov 1989 – 1991 kvôli konvergentným sociokultúrnym záujmom. Litovskí ultranacionalisti sa obávajú, že by to mohol byť trójsky kôň pre poľský alebo ruský „expanzionizmus“. Ďalším scenárom je, že oni a ruská menšina, ktorá je druhou najväčšou v Litve, zažalujú Vilnius na európskom alebo medzinárodnom súde, ak poruší minuloročný zákon o národnostných menšinách zatvorením ich škôl. Keďže Litva je jednou z krajín s najrýchlejším úbytkom obyvateľstva, pretože jej titulárny národ sa sťahuje na západ za prácou, tieto tri skupiny by čoskoro mohli tvoriť väčší podiel obyvateľstva, čo by mohlo štát vystrašiť a prinútiť ho k zásahu proti nim, čím by vyprovokoval vážny konflikt motivovaný identitou.
Andrew Korybko
Hoci onedlho na to polovičato odvolal svoju hrozbu zatvorenia poľských škôl, jeho slová pripomenuli najväčšej litovskej menšine, že existujúce diskriminačné praktiky voči nim by sa mohli vždy zintenzívniť, čo zase upozorňuje na scenár konfliktu motivovaného identitou v budúcnosti. Minulý mesiac došlo v poľsko-litovských vzťahoch ku krátkemu škandálu, ktorý mimo týchto dvoch krajín takmer neprilákal žiadnu pozornosť médií. Predseda Litovskej štátnej jazykovej inšpekcie Audrius Valotka vyhlásil, že „by vôbec nemali existovať poľské a ruské školy. Prečo musíme vytvárať a udržiavať všetky tie jazykové getá v Šalčininku?“ To vyvolalo odsúdenie zo strany poľského chargé d’affaires vo Vilniuse a Valotka polovičato odvolal svoje vyjadrenia v príspevku na Facebooku. Zatiaľ čo sa snažil ubezpečiť takmer 700-ročnú a už aj pôvodnú poľskú menšinu vo svojej krajine, že stratil sebaovládanie v zápale okamihu a že sa nepripravujú žiadne plány na zatvorenie ich škôl, stále ostro kritizoval ich nedostatočnú jazykovú integráciu do litovskej spoločnosti. Medzivojnová Litva aj Litovská sovietska socialistická republika diskriminovali Poliakov a ich jazyk ako súčasť projektu budovania národa, ktorý pokračuje dodnes, viac ako tretinu storočia od získania nezávislosti. Takmer 200 000 ľudí v Litve, ktorí sa identifikujú ako Poliaci, sú neoficiálne považovaní za pozostatky údajných poľských kolonistov od Krevskej únie v roku 1385 až po posledné delenie Poľska v roku 1795 a/alebo etnických Litovcov, ktorí boli odvtedy „porusčení“, ale identifikujú sa ako Poliaci z dôvodu, že sú katolíci. Toto falošné vnímanie, ktoré nečestne popiera už aj pôvodnú povahu poľskej menšiny, živí litovské diskriminačné praktiky voči nim, na ktoré sa Varšava v minulosti oficiálne sťažovala. Poľsko bolo odvtedy v tejto veci tiché kvôli paranoji, že Rusko by mohlo túto záležitosť využiť na účely špekulatívneho delenia a panovania, ale táto otázka z času na čas stále rozhnevá konzervatívnych nacionalistov. Jadro problému spočíva v tom, že súčasná Litva sa považuje za etno-národný štát, ktorý si výlučne nárokuje dedičstvo Litovského veľkokniežatstva (GDL), napriek dominantnej úlohe, ktorú Slovania (väčšinou Poliaci a Bielorusi) a ich kultúra zohrávali počas väčšiny existencie tohto štátneho útvaru. Rešpektovanie práv litovskej poľskej menšiny, ako napríklad umožnenie používať poľské diakritické znamienka v ich menách a urobiť z poľštiny úradný administratívny jazyk v ich historických lokalitách, by zdiskreditovalo tento naratív budovania národa na zdesenie litovských ultranacionalistov. To by zase mohlo ľahko viesť k rozsiahlejším diskusiám o tom, či si Litva neoprávnene prisvojila dedičstvo GDL, ako presvedčivo argumentoval Timothy Snyder vo svojej knihe z roku 2003 o regionálnych identitách a tvrdení „litvinistov“. V tejto súvislosti niektorí Litovci nedávno protestovali proti prozápadnej bieloruskej diaspóre z dôvodu, že historické naratívy tejto skupiny, ktoré súvisia s „litvinizmom“, podkopávajú ich vlastné. Predchádzajúca analýza, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, sa dotkla scenára, v ktorom by títo novopríchodzí a poľská menšina spoločne oživili neúspešné plány na autonómiu z rokov 1989 – 1991 kvôli konvergentným sociokultúrnym záujmom. Litovskí ultranacionalisti sa obávajú, že by to mohol byť trójsky kôň pre poľský alebo ruský „expanzionizmus“. Ďalším scenárom je, že oni a ruská menšina, ktorá je druhou najväčšou v Litve, zažalujú Vilnius na európskom alebo medzinárodnom súde, ak poruší minuloročný zákon o národnostných menšinách zatvorením ich škôl. Keďže Litva je jednou z krajín s najrýchlejším úbytkom obyvateľstva, pretože jej titulárny národ sa sťahuje na západ za prácou, tieto tri skupiny by čoskoro mohli tvoriť väčší podiel obyvateľstva, čo by mohlo štát vystrašiť a prinútiť ho k zásahu proti nim, čím by vyprovokoval vážny konflikt motivovaný identitou.
Andrew Korybko
