Trumpova vyjednávacia stratégia spočíva v „eskalácii za účelom deeskalácie“ vo veľmi riskantnom pokuse vynútiť si ústupky, čo by mohol čoskoro aplikovať na Putina po tom, čo ho povzbudil úspech s Iránom. Samit Bieleho domu medzi Trumpom, Zelenským a hŕstkou európskych lídrov sa oficiálne týkal „bezpečnostných záruk“ pre Ukrajinu, čo je pre Rusko mimoriadne citlivá otázka. Preto bolo z jeho pohľadu alarmujúce, že Trump následne povedal, že navrhované rozmiestnenie francúzskych a britských vojsk na Ukrajine „nevytvorí Rusku problémy“. Čo je ešte horšie, hovoril aj o ich podpore „zo vzduchu“, zatiaľ čo iná správa tvrdila, že 10 krajín je ochotných poslať vojská.
Hoci to nebolo potvrdené, táto postupnosť udalostí naznačuje, že Trumpov zamýšľaný konečný cieľ na Ukrajine je rozmiestnenie vojsk NATO (aj keď nie pod hlavičkou bloku), čo môže zahŕňať USA presadzovanú (čiastočnú?) bezletovú zónu a/alebo prísľuby leteckej podpory USA, ak budú napadnuté. Všetky tri – vojská NATO na Ukrajine, bezletová zóna a faktické rozšírenie záväzkov vzájomnej obrany podľa článku 5 na vojská spojencov (na rozdiel od Hegsethovho vyhlásenia vo februári) – sú v rozpore s ruskými bezpečnostnými záujmami.
Napriek tomu je hypoteticky možné, že Putin by mohol súhlasiť aspoň s niektorými z vyššie uvedených bodov, ale iba výmenou za rozsiahle ukrajinské a/alebo západné ústupky inde. Pre objasnenie, ani on, ani žiadni úradníci pod ním sa o ničom takom ani len nezmienili, namiesto toho vždy odmietali tieto plány a vyhrážali sa, že by mohli použiť aj silu, aby im zabránili. Avšak, ako niektorí povedali, „diplomacia je umenie možného“ a tieto tri brífingy by zasadili do kontextu akékoľvek takéto quid pro quo:
* 7. augusta: „Čo je zodpovedné za nadchádzajúci samit Putin-Trump?“
* 16. augusta: „Čo stojí v ceste rozsiahlemu kompromisu na Ukrajine?“
* 21. augusta: „Ktoré západné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu by mohli byť pre Putina prijateľné?“
Stručne povedané, Trumpova taktika cukru a biča by mohla presvedčiť Putina, že je lepšie akceptovať tento scenár, ako sa mu stavať na odpor, ale mohlo by to byť prezentované aj ako hotová vec, aby naňho vyvinul tlak, aby ho prijal ako súčasť mierovej dohody, ak by sa mu stále staval na odpor, namiesto riskovania eskalácie, ak by sa to odohralo počas aktívnych bojov. Koniec koncov, USA, Spojené kráľovstvo a EÚ aktívne koordinujú „bezpečnostné záruky“, ktoré čoskoro predložia Rusku, a to by mohlo nebezpečne zahŕňať plány na priamu intervenciu v konflikte.
Trumpova vyjednávacia stratégia spočíva v „eskalácii za účelom deeskalácie“, ktorá takmer najdramatickejšie nadobudla podobu bombardovania iránskych jadrových zariadení zo strany USA vo veľmi riskantnom pokuse vynútiť si ústupky od ostatných. Preto by mohol prípadne Putinovi povedať, že USA bezprostredne vytvoria (čiastočnú?) bezletovú zónu nad Ukrajinou a poskytnú leteckú podporu vojskám spojencov NATO, ktoré sa tam tiež bezprostredne rozmiestnia, ak budú napadnuté pri výkone „nebojových“ povinností, ak nesúhlasí s mierom za podmienok Západu.
Tieto isté podmienky by však mohli zahŕňať tri vyššie uvedené výsledky – vojská NATO na Ukrajine, bezletovú zónu a faktické rozšírenie článku 5 na vojská spojencov – ktoré sú v rozpore s ruskými bezpečnostnými záujmami. Putin by sa tak v tomto scenári dostal do dilemy, v ktorej by buď riskoval tretiu svetovú vojnu obranou svojich záujmov prostredníctvom útokov proti týmto vojskám a porušením bezletovej zóny USA, alebo by ich akceptoval v záujme predchádzania tretej svetovej vojne a dúfal, že následky budú zvládnuteľné.
Andrew Korybko
