Praha očami PRGbrut: Brutalizmus nie je škaredý, je to monumentálna história
„Brutalizmus nemá nič spoločné s ošklivosťou,“ hovorí Matouš Pudil, autor instagramového profilu o architektúre PRGbrut. Svoju snahu smeruje k tomu, aby Prahu ukázal inak – namiesto rozprávkového centra láka k objavovaniu sídlisk, kontrastov a betónových monumentov. Jeho prianím je, aby si ľudia cenili brutalizmus rovnako ako funkcionalizmus alebo kubizmus, a namiesto náznaku socializmu v ňom cítili závan západnej slobody.
Cesta Matouša Pudila k záujmu o stavby a architektúru nebola priamočiara. „Architektúra ma bavila vždy, najprv funkcionalizmus alebo aj historickejšie štýly. Premýšľal som, že by som ju išiel študovať, ale nešla mi matematika, fyzika ani kreslenie. Nakoniec som išiel na medzinárodný obchod a marketing s tým, že aspoň využijem jazyky,“ priznáva Pudil.
Štúdium a zahraničné skúsenosti jeho záujem len prehĺbili. „Postupne som bol na Erasmoch vo Viedni a Miláne, čo mi umožnilo vnímať Prahu trochu inak. Uvedomil som si, aká veľmi je zaujímavá svojou rozmanitosťou – a spolu s tým aj ako sa k časti toho dedičstva chováme zle, čo všetko sa zbúralo alebo necitlivo zrekonštruovalo.“ Po založení svojho profilu sa dostal aj na stáž v Londýne, kde je pamiatková ochrana brutalistných stavieb bežná.
Pudilova fascinácia betónovými monumentmi pritom vychádza z túhy vnímať mestá z rôznych aspektov. „Fascinuje ma spoznávať Prahu aj ďalšie mestá inak: vyjsť z preplneného centra na sídlisko a trochu cestovať v čase. Dostať sa od zdobnej architektúry plnej detailov medzi paneláky. Vnímať kontrasty brutalizmu a staršej architektúry v centre, oboje naraz o to viac vynikne,“ vysvetľuje.
Brutalizmus, paneláky a architektúra socialistického obdobia dnes priťahujú značnú pozornosť. Tvorcovia, ktorí sa fenoménu na svojich sieťach venujú, majú státisíce sledujúcich. „Mám zhruba polovicu sledujúcich z Česka a polovicu zo zahraničia. Pre všetkých je môj profil možnosť, ako spoznať Prahu inak, všade inde sa zobrazuje ako mesto z rozprávok. Tiež je to trochu móda, podobných profilov zameraných na rôzne mestá po celom svete je veľa. Aj vďaka tomu sa posunulo vnímanie architektúry 60., 70. a 80. rokov: mladšia generácia a ľudia zo zahraničia si ju menej spájajú so socializmom.“
Podľa Pudila je pritom kľúčové oddeliť politický kontext od samotného umeleckého a estetického významu stavieb. „Architektúra s neslobodným režimom mala málo spoločného, architekti sa pozerali na západ a veľa stavieb stavali aj západné firmy,“ dodáva.
Keď príde reč na charakter budov, Pudil odmieta prirovnávanie panelákov alebo brutalistných stavieb k ľudským typom či literárnym postavám. „Takto o architektúre nepremýšľam, beriem ju skôr ako umelecké dielo, obraz alebo sochu. Ale brutalizmu je vlastná monumentalita, sebavedomie, tak by to bol asi nejaký neohrozený hrdina. Paneláky sú trochu stádo, jeden ako druhý,“ popisuje, ale vzápätí doplní, že veľa sídlisk ako Barrandov, Ďáblice alebo Jižní Město II malo svoju osobitú tvár. „Bohužiaľ, necitlivé rekonštrukcie im ju berú.“
Matouš Pudil starostlivo sleduje aj stav konkrétnych stavieb a ich premeny. „Barrandov bol celý ladený do vínova, aby tam neboli len sivé panely. Po zateplení sú tam pestré farby a stáva sa z neho obyčajné nevkusné zrekonštruované sídlisko. Rovnako tak Krč alebo Pankrác boli celé biele a elegantné – ako niekde v Škandinávii.“
Medzi jeho obľúbené stavby patrí napríklad Koospol (The Cube) vo Veleslavíne. „Je to čistý brutalizmus a stavala ju firma z Rakúska. Je to nesmierne futuristická stavba a vždy ma fascinuje, ako sa vznáša pri EURópskej triede,“ popisuje. Keď naopak padne dotaz na škaredú stavbu, ohradí sa, že pojem „škaredá architektúra“ nie je presný: „Brutalizmus nemá nič spoločné s ošklivosťou, pojem pochádza z francúzskeho béton brut – surový betón,“ vysvetľuje.
Na otázku, ako sa Česi o svoje pražské betónové poklady starajú, odpovedá Pudil rozpačito. „Skutočné ikony pravého brutalizmu už sú na tom dobre. Hotel Intercontinental (novo Fairmont) prešiel citlivou rekonštrukciou, nádejne vyzerá aj rekonštrukcia Kotvy, ktorá navyše má pamiatkovú ochranu. Dobre snáď dopadne aj Nová scéna. Bohužiaľ, ale časť toho výnimočného dedičstva už je preč: hotel Praha, Transgas, potichu sa zbúrala holešovická Merkuria.“
Pripomína tiež, že detaily sú kľúčové a ich strata alebo poničenie pri necitlivej rekonštrukcii znižuje hodnotu celých komplexov. Za zaujímavé považuje Pudil aj zmenu postojov mladej generácie k brutalistným stavbám: „Mladí ľudia už napríklad paneláky neberú ako nejaké druhoradé bývanie, ako sa o nich občas hovorilo v 90. rokoch. Ľudia sa viac identifikujú so svojím sídliskom ako s historickými štvrťami.“ Brutalizmus a sídlisková architektúra sa podľa neho objavujú aj v populárnej kultúre, a to ako v reklamách, tak vo filmoch.
„Rád spomínam reklamu Applu na iPhone 15, ktorá sa natáčala na Strahove, pri skvelom futuristickom dispečingu TSK. Inak viem, že sa občas brutalizmus objavuje vo sci-fi filmoch a seriáloch, ale to nie je veľmi môj žáner. Skôr sa radšej pozriem na nejaké predrevolučné filmy, kde sa objavujú moje obľúbené stavby v pôvodnom stave.“
Pudil na záver hovorí, že jeho hlavným cieľom bolo vždy, aby si ľudia začali viac vážiť túto architektúru. Chcel by, aby sa brutalizmus cenil rovnako ako funkcionalizmus alebo kubizmus, je to rovnako významný štýl.
Matouš Pudil tak svojím pohľadom otvára nové uhly, skrze ktoré môžeme vnímať mesto – nielen ako súbor domov, ale ako živú kroniku času, štýlov a ľudskej kreativity. Jeho práca pripomína, že betón nie je len materiál, ale médium, ktoré dokáže rozprávať príbehy, a že brutalizmus nie je „škaredý“, ale monumentálny a inšpiratívny.
