Keď sa povie raketomet a druhá svetová vojna, vybaví sa každému sovietsky salvový raketomet BM-13-16, ktorému Sovieti prezývali „Kaťuša“, zatiaľ čo pre Nemcov to boli „Stalinove organy“. Červená armáda ale zďaleka nebola sama, kto protivníka na bojisku zasypával raketami.
Moderné raketometné systémy sa vyvíjali od 30. rokov. V Sovietskom zväze sa experimenty vykonávali v leningradskom laboratóriu dynamiky plynov. Výsledkom bola raketa na pevné palivo kalibru 82 mm s bojovou hlavicou s hmotnosťou 3 kg. Systém s 36 vrhačmi pripevnenými na nákladnom aute bol prvýkrát nasadený už v júli 1941. Červená armáda neskôr zaviedla aj ťažšiu verziu s raketami kalibru 132 mm.
Nemci sa do vývoja raketometov pustili takmer súčasne, ich cieľom ale bolo vyvinúť prostriedok na rýchle položenie dymovej clony, prípadne na odpaľovanie rakiet s chemickými bojovými látkami. Výsledkom bol šesťhlavňový Nebelwerfer (dymomet), ktorý neskôr používal predovšetkým trieštivé strely kalibru 150, 210, 280 a dokonca i 310 mm. Tie posledné ale používali jednotlivé strely a nešlo tak v podstate o raketomety.
## Stenavý zvuk nemeckých rakiet
Prvým typom nemeckého raketometu bol šesťhlavňový Nebelwerfer 41 označovaný 15-cm Nb. W. 41. Raketomet bol umiestnený na upravenej lafete protitankového kanónu 3,7 cm PAK a rakety boli po odpálení stabilizované vlastnou rotáciou.
Tieto rakety označované 15 cm Wurfgranate 41 mali trieštivú alebo dymovú bojovú náplň a podľa Vojenského historického ústavu (VHÚ) dosť neobvyklú koncepciu, pretože sa raketový motor nachádzal v prednej časti rakety. Trysky raketu urýchľovali a zároveň jej udeľovali rotáciu okolo pozdĺžnej osi. Raketa vážila 32 kg a bojová hlavica sa nachádzala v zadnej časti tela rakety.
Plne nabitý NbW 41 vážil 540 kg a dokázal odpáliť šesť rakiet Wurfgranate 41 na vzdialenosť 6900 m. Odpálenie celej salvy trvalo desať sekúnd a kadencia raketometu bola tri salvy za minútu. Charakteristický zvuk, vďaka ktorému Nemci Nebelwerferu s odkazom na strmhlavý bombardér Junkers Ju 87 prezývali „pešia Stuka“, zatiaľ čo pre spojeneckých vojakov to bola „Kričiaca Mimi“ prípadne „Stenajúca Minnie“.
Nemci záhy vyvinuli aj mobilnú verziu raketometu Panzerwerfer 42 založenú na obrnenom kolopásovom transportéri Sd.Kfz. 4 Maultier. Odpaľovacie zariadenie rakiet kalibru 150 mm malo desať hlavní namontovaných v dvoch radoch po piatich na otočnej pancierovej veži. Transportér so štvorčlennou posádkou viezol zásobu 20 rakiet, ďalšie boli dopravované sprievodnými vozidlami.
## Spojenecké raketové zbrane
Západní spojenci s vývojom rakiet trochu zaostali. Prvé britské rakety kalibru 76 mm mali protilietadlovú funkciu, neskôr bol vyvinutý systém Matress, ktorého cieľom bola podpora výsadkov z mora a neskôr aj jednotiek na súši. Britský Land Matress tak dokázal poslať 30 rakiet kalibru 76 mm na vzdialenosť 5500 metrov.
V USA sa začal vývoj raketometov až v roku 1940 a jeho výsledkom bola stabilizovaná raketa kalibru 114 mm. Nasledovali ďalšie strely so skladacími stabilizačnými krídelkami, ktoré sa montovali na najrôznejšie typy vozidiel. Napríklad raketometný tank Sherman dokázal vypáliť 60 rakiet kalibru 114 mm jednotlivo alebo salvou.
Ako Briti, tak Američania rakety používali aj v lietadlách pri podpore pozemných jednotiek. Najčastejšími nosičmi týchto smrtiacich a v radoch nemeckej armády obávaných rakiet boli stíhacie lietadlá Hawker Typhoon a Republic P-47 Thunderbolt.
