Ježiš v ruskom väzení: Sergej Torop, samozvaný Vissarion, si odpykáva trest za týranie a podvody
Vyzerá ako Ježiš, hovorí ako Ježiš a tisíce ľudí mu uverili, že je Ježiš. Teraz ale Sergej Torop, ktorý si hovorí Vissarion, sedí za mrežami v ruskom väzenskom tábore s najvyššou ostrahou. Pobudnúť tu má dvanásť rokov za fyzické i psychické týranie svojich stúpencov a podvody. Vyzerá to ale, že sa pre svojich verných stal mučeníkom a sekta ide vesele ďalej.
Sergej Torop do svojich 29 rokov robil všeličo, bol predovšetkým nadaným maliarom, potom začal pracovať ako policajt a nakoniec sa stal „prebudeným“. To sa stalo presne 18. augusta 1990. Dnes sedí niekde v lágri a skupinky jeho prívržencov sú rozosiate po celom Rusku, nájdete ich v Bulharsku, Nemecku, Litve, Lotyšsku, Poľsku, Spojených štátoch i Taliansku. Dohromady podľa odhadov asi 10 tisíc ľudí.
Ale nepredbiehajme.
„Ja som Ježiš Kristus. Nie som boh. A je chyba vnímať Ježiša ako boha. Ale ja som živé slovo Boha Otca. Všetko, čo chce Boh povedať, hovorí skrze mňa,“ vysvetľoval. Zahodil svoje občianske meno i povolanie, stal sa Vissarionom a behom chvíle si získal tisíce prívržencov. Napomáhala mu v tom kázanie, ktoré prednášal vznešeným a rozvážnym hlasom, ale i jeho výzor s dlhými vlasmi a bradou.
Príbytok úsvitu
V jeho prospech hrala tiež doba. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, keď sa rútila komunistická ideológia a Rusko sa ocitlo vo vákuu, ľudia ľahko uverili jeho apokalyptickým proroctvám. Podľa neho mala prísť ekologická pohroma, ktorú prežijú len vyvolení, teda tí, ktorí opustia mestá a pripoja sa k jeho Cirkvi posledného zákona v hlbokej tajge u jazera Tiberkul. Práve tam vznikla ona zem zasľúbená neboli Príbytok úsvitu, kde vissarionovci žili podľa 61 prikázaní, oddelení od okolitého sveta, bez internetu, bez kontaktu s civilizáciou. Chceli sa stať naprosto nezávislí na okolitom skazenom svete, v ktorom vládnu peniaze, závisť a egoizmus.
Lenže v postsovietskom a ruskom priestore sa všeličo ľahko zvrtne. A bol to prípad i Toropa. Vousatý mystik svojim nasledovníkom, ktorí sa pravidelne modlili na jeho počesť, povedal, aby nejedli mäso, nefajčili, nepili alkohol, nepreklínali a prestali používať peniaze.
Komunita sa postupne premenila v uzavreté a totalitné prostredie, kde ľudia pracovali bez nároku na mzdu, žili pod psychickým tlakom a umierali kvôli odmietaniu modernej medicíny. V roku 2020 do Slnečného mesta vtrhli stovky ozbrojencov ruskej tajnej služby s ozbrojenými autami, autobusmi a niekoľkými helikoptérami. Vissarion a dvaja jeho najbližší spolupracovníci Vedernikov a Redkin boli zatknutí.
Stáli v ceste?
Dalo by sa povedať, že pomerne prekvapivo, vzhľadom k tomu, že hnutie pôsobí takmer tridsať rokov. „Zdalo sa, že s ruským režimom vychádzalo pomerne dobre, alebo aspoň, že ho jeho uzavretosť a odlúčenosť od civilizácie nijako zvlášť neprovokovala. Počas svojej histórie však spoločenstvo muselo prežiť celú radu tlakov, ktoré na neho boli vyvíjané najmä zo strany apostatov a médií,“ vysvetľuje religionista Zdeněk Vojtíšek.
Súdny proces trval takmer päť rokov. Tento rok v júni konečne padol verdikt: 12 rokov v trestaneckom tábore pre šesťdesiatštyriročného Vissariona i jeho pobočníka Vedernikova, o rok menej pre Redkina. Poškodeným navyše musí zaplatiť 45 miliónov rubľov.
„Postoj Ruskej federácie voči vissarionovcom zapadá do kontextu súčasného prísneho zaobchádzania s netradičnými náboženskými spoločenstvami v tomto štáte,“ uvádza Vojtíšek a zamýšľa sa ďalej: „Na strane druhej však množstvo značne negatívnych výpovedí bývalých členov preukazuje minimálne to, že spoločenstvo žije natoľko odtrhnutým spôsobom života, že vytvára priestor pre otázky, či sa niektorí jeho členovia nedopúšťajú ľahších, ale i ťažších právnych deliktov.“
Ihneď po zatknutí sa ale hovorilo tiež o tom, že cez osadu vissarionovcov chcú investori postaviť cestu k ložisku bohatému na molybdén a zlato. Stali sa tak nepohodlnými, pretože zasahovali do veľkých ťažobných spoločností. Hnutie sa ani odsúdením predných predstaviteľov cirkvi nezrútilo. „Vissarion sa stal pre svojich stúpencov mučeníkom. Už z väzby s nimi komunikoval prostredníctvom listov. Zdá sa, že počas piatich rokov čakania na rozsudok nad vedúcimi predstaviteľmi sa spoločenstvo skôr rozrástlo,“ uzatvára Vojtíšek.
