Dávid Hancko nadviaže na slávnu slovenskú stopu v Atléticu Madrid
Dávid Hancko sa minulý týždeň upísal na päť rokov Atléticu Madrid a pri jeho mene sa aj v španielskych médiách spomenulo, že nebude prvým mužom spod Tatier, ktorý by túto slávnu značku reprezentoval. V minulosti jej výborné meno robili Daučíkovci. Otec Ferdinand ju viedol a neskôr jeho syn Yanko za ňu hrával.
Keď sa v roku 1910 v malom meste Šahy narodil Ferdinand Daučík, nikto nemohol tušiť, že tento chlapec so slovenskou dušou sa raz stane jednou z veľkých postáv svetového futbalu. Odvaha, inovácie, vášeň i dramatický útek za slobodou ho časom priviedli na absolútne výslnie. Aj do slávnych španielskych klubov. Daučík bol vizionár, ktorý predbehol svoju dobu a zanechal nezmazateľnú stopu v histórii športu. Na Pyrenejskom polostrove sa stal ikonou, hoci na rodnom Slovensku bol dlhé roky akýmsi futbalovým tabu.
Na svet prišiel v čase, keď Modra-leto-plne-hudby-filmu-tanca-a-umenia-pre-vsetky-generacie/“>BSK-august-v-kastieli-modra-leto-plne-hudby-filmu-tanca-a-umenia-pre-vsetky-generacie/“>Slovensko bolo ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska. V mestečku, kde dominovala maďarčina. Futbalový talent ho priviedol najprv k miestnemu klubu v rodných Šahách, odkiaľ sa ako 17-ročný presunul do KFC Komárno a o tri sezóny neskôr do 1. ČsŠK Bratislava (dnešného Slovana). Tu sa začala formovať jeho hráčska kariéra. Bol to spoľahlivý obranca, nekompromisný, no nie obyčajný – jeho rýchlosť, technika i dôraz ho robili výnimočným. V roku 1930 sa stal pevnou súčasťou bratislavského mužstva, ktoré doviedol až do najvyššej ligy.
O päť rokov – na popud krajana Štefana Čambala – spravil Daučík ďalší odvážny krok. Prestúpil do pražskej Slávie, jedného z najlepších klubov vo vtedajšom Československu. Po slávnom brankárovi Františkovi Pláničkovi tu dokonca prebral aj kapitánsku pásku a stal sa kľúčovou postavou tímu. V Slavii ho nikto nenazval inak ako Ghándhí kvôli bielemu pramienku v inak tmavých vlasoch… Rešpektoval ho aj legendárny Josef Bican. Spolu získali tri ligové tituly (1935, 1937, 1940) a v roku 1938 zdvihli nad hlavu aj uznávaný Stredoeurópsky pohár.
„Bol svojmu tímu kapitánom príkladným. Vždy dokázal nájsť príhodné slová, ako spoluhráča povzbudiť. A vedel tie slová poslať tichou poštou z postu obrancu napríklad až na pravé krídlo,“ píše sa na margo Ferdinanda Daučíka v knihe Vítězslava Houška, „50 slávnych slávistov“.
Jeho výkony mu vyniesli miesto v československej reprezentácii, odohral za ňu pätnásť zápasov a zúčastnil sa aj na majstrovstvách sveta v roku 1938 vo Francúzsku. „Tento Daučík je najlepší obranca na svete,“ vravel vraj v tom čase slávny Brazílčan Leonidas. „A po tridsiatich rokoch, keď ako spolukomentátor brazílskej televízie pricestoval do Bratislavy na zápas s Československom, ktorý hetrikom ozdobil Jozef Adamec, rovnaké slová ešte raz zopakoval,“ pripomína Mladá fronta Dnes.
Aj médiá ho opisovali ako „rovnocenného najlepším českým hráčom, od Pláničku až po Nejedlého“. Daučík bol však aj mysliteľ, ktorý už v mladom veku nosil v hlave taktiku a stratégiu.
Tieň komunizmu
Po skončení hráčskej kariéry sa vrhol na trénerskú dráhu a jeho vizionársky prístup začal meniť futbal ako taký. Už v Prahe viedol mládežnícke tímy Slávie, no počas druhej svetovej vojny sa musel vrátiť do Bratislavy, kde so Slovanom získal dva majstrovské tituly (1942, 1944). Zaviedol moderný WM-systém – taktickú formáciu, ktorá kládla dôraz na rovnováhu medzi útokom a obranou – a presadzoval vysoký pressing, čo bolo v tej dobe doslova revolučné. „A k tomu zbieral po celom Slovensku talenty a dosahoval výsledky,“ píše sa na oficiálnej stránke Slovana.
V roku 1948 sa stal dokonca trénerom československej reprezentácie, čo bolo potvrdením jeho trénerských kvalít. No jeho smelé ambície narazili na krutú realitu povojnového Československa. Po komunistickom prevrate sa režim začal vmiešavať aj do športu. A Daučík, odporca komunistickej ideológie, sa stal tŕňom v oku nových mocipánov. Nový režim ho vinil z kontaktov s politikmi z čias Slovenského štátu a s členmi antikomunistického kresťanského hnutia Biela légia. Začalo sa to domovými prehliadkami a pokračovalo drsnými výsluchmi, z ktorých sa vracal s podliatinami. Pritom politika ho vraj vôbec nezajímala, celý jeho svet bol futbal. Dlhoročný novinár denníka Pravda, ktorý sa s Daučíkom poznal, Jozef Kšiňan, zvykol vravieť, že do futbalu bol zažratý natoľko, že ani nevedel, kto je prezidentom republiky.
Napriek tomu ho obvinili zo špiónstva a napomáhania emigrantom. Uväznili ho. Dva roky strávil v base v Nových Zámkoch a Leopoldove, kde znášal brutálne výsluchy Štátnej bezpečnosti. Neskôr ho premiestnili do pracovného tábora v Novákoch, kde paradoxne dostal príležitosť trénovať miestny divízny tím Sokol NV Prievidza.
„Ferdinand Daučík bol na brigáde v závode Carpathia Prievidza. Telefonicky sa mi ozval a v spolupráci s Mikulášom Schwarzom, vtedajším predsedom oddielu, sa podarilo vybaviť, aby z tábora prišiel trénovať prievidzských futbalistov,“ v knihe Svedkovia mojej doby spomína Prievidžan a bývalý futbalista Slovana Bratislava, Štefan Gürtler.
Potom už Daučíkov život nabral filmový spád. Počas cesty prievidzských futbalistov na zápas sa rozhodol pre odvážny krok – útek z Československa. Podľa Gürtlerových spomienok využil cestu vlakom do Šurian, aby „náhodne“ zmizol. S rodinou prekročil rieku Moravu na gumenom člne. Jeho útek sa ukázal byť nielen útekom pred represiou, ale aj cestou za novými príležitosťami. V utečeneckom kempe Cinecitta neďaleko Ríma založil klub FC Hungária zložený z utečených futbalistov z Maďarska, Juhoslávie, Rumunska či Československa. Jeho súčasťou bol aj slávny krajan Ladislav Kubala, ktorý už v tom čase mal za manželku Daučíkovu sestru Annu Violu.
Jedine so švagrom
Mužstvo FC Hungária odohralo niekoľko zaujímavých zápasov proti španielskym mužstvám. A zaujalo. Ponuky z Pyrenejského polostrova sa začali predbiehať. Najväčšia „bitka“ sa strhla o talentovaného Kubalu, o ktorého sa preťahovali Real Madrid a Barcelona. Sám Kubala však vyhlásil, že do Realu pôjde len pod podmienkou, že trénerom bude jeho švagor Daučík. To vtedajší šéf bieleho Baletu, Santiágo Barnabeau, odmietol. Kubala i Daučík sa tým pádom sťahovali do Barcelony, ktorá na podmienku slovenského futbalistu ochotne prikývla.
Daučíkov prechod z prievidzskej lavičky na tú barcelonskú je tak označovaný ako „najväčší trénerský skok v dejinách futbalu“. V septembri 1950 odohrala „Barca“ pod jeho vedením prvý ligový zápas, v ktorom rozdrvila Real San Sebastian 8:2. O dva týždne neskôr – 24. septembra 1950 – Daučík šokoval futbalový svet, keď jeho tím zničil Real 7:2. Dodnes je to jedna z najvyšších prehier „bieleho baletu“ v histórii.
Kubala, neskôr vyhlásený za najlepšieho hráča Kataláncov 20. storočia, sa stal Daučíkovou pravou rukou na ihrisku. Ich osobné priateľstvo i rodinné väzby ich spoluprácu ešte viac posilnili. Spoločne doviedli Barcelonu k nevídaným úspechom, veď len sezóne 1951/1952 získal klub päť trofejí: ligový titul, Španielsky pohár, Copa Eva Duarte, Latinský pohár a Copa Martini & Rossi. Tento rekord prekonal až tím Pepa Guardiolu v roku 2009.
Počas necelých štyroch sezón doviedol Daučík Barcelonu k deviatim trofejám, čím sa stal najúspešnejším trénerom klubu až do príchodu legendárneho Johana Cruyffa. „Slovák na lavičke zaknihoval dve víťazstvá v lige, tri výhry v pohári, dva superpoháre a jeden Latinský pohár,“ uvádzajú kroniky FC Barcelona. „A zatiaľ čo Kubala strieľal gól za gólom a fanúšičky po ňom šaleli, Daučík, distingovaný pán v klobúku, všetkému z lavičky ako pokojná sila šéfoval,“ píše MF Dnes.
Napriek tomu v sezóne 1953/1954 odišiel pre nezhody s hráčmi. Jeho hviezda v Španielsku však neprestala žiariť. Skôr naopak, Daučíkovo trénerské putovanie pokračovalo s rovnakou vášňou.
Stál vedľa pápeža
Ešte predtým jeho rodinu zasiahla obrovská tragédia – prišla o najmladšieho syna Nandiho, ktorého cestou zo školy zrazil kamión. Hoci táto tragédia zanechala na slovenskej duši bolestivú jazvu, Daučík žiaril aj naďalej. S Athleticom Bilbao získal v roku 1956 „double“ (liga i pohár), v domácej súťaži sa porátal s Realom Madrid i Barcelonou a dostal sa do štvrťfinále EURópskeho pohára majstrov.
V súvislosti s baskickým klubom prináša idnes.cz ešte jednu zaujímavú spomienku. Daučík vraj neváhal pred dôležitým zápasom odísť s celým tímom na pár dní do jezuitského kláštora. Sám bol silne veriaci. S Bilbaom dokonca absolvoval aj audienciu u pápeža Pia XII. vo Vatikáne. Traduje sa, že Svätý otec dokonca zanôtil „Alirón“, preslávenú klubovú hymnu a na spoločnej fotografii sa postavil priamo vedľa Daučíka.
V ďalšej sezóne sa mu v domácej súťaži príliš nedarilo, vedenie mužstva však nahneval predovšetkým potom, ako v priateľskom zápase poslal na záverečných pätnásť minút na krídlo náhradného brankára. Takýto „experiment“ sa mu stal osudným. Musel odísť, hoci na druhý deň sa v uliciach Bilbaa demonštrovalo za jeho zotrvanie v klube.
Na ďalšiu ponuku beztak dlho nečakal. Prišla z Atlética Madrid, ktoré v sezóne 1958/1959 doviedol do semifinále EPM. Ďalší triumf v Španielskom pohári pridal s Realom Zaragoza v roku 1966. Trénoval aj kluby Betis Sevilla, FC Sevilla, či RCD Espanyol, čím sa stal zahraničným trénerom s najvyšším počtom zápasov v Primera División – 488 stretnutí s bilanciou 234 víťazstiev, 95 remíz a 159 prehier.
V roku 1967 odišiel do Kanady, kde sa opäť stretol s Kubalom v tíme Toronto Falcons. Za klub hrali aj ich synovia – Branko Kubala a Yanko Daučík, pričom Yanko sa s 20 gólmi stal najlepším strelcom severoamerickej ligy NPSL. Daučík ukončil svoju trénerskú kariéru ako 67-ročný na lavičke Sant Andreu…
Dodatočne rehabilitovaný
Daučíkov osobný život bol rovnako pestrý ako jeho kariéra. Jeho mladší brat Karol bol významným chemikom a prvoligovým futbalistom, syn Yanko hrával aj za Real Madrid a stal sa jedným z dvoch Slovákov (spolu s Petrom Dubovským, pozn. red.), ktorí kedy obliekli dres „bieleho baletu“. Daučíkovo priateľstvo s Kubalom pokračovalo aj po odchode z Barcelony. Bolo viac než profesionálne – bolo rodinné a hlboko osobné.
Ferdinand Daučík zomrel 14. novembra 1986 v Alcalá de Henares v Španielsku. V médiách sa nielen v onen deň o ňom písalo s obdivom, napokon, doteraz sa naňho spomína ako na trénerskú osobnosť najvyššieho rangu. Jeho príbuzní spomínajú, že na sklonku života často hovoril o návrate na Slovensko, hoci tu bol kvôli jeho životným postojom a emigrácii dlho prehliadaný. Až po revolúcii ho rehabilitovali, zrušili voči nemu všetky obvinenia i desaťročný trest, ktorý mu udelili v neprítomnosti.
Do povedomia ho však navrátila až kniha Mojmíra Staška, „Útek na lavičku Barcelony“, no najvyššej pocty sa tu dočkal až po 35 rokoch od jeho úmrtia, kedy ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu.
Pre novinára a Daučíkovho pamätníka, Jozefa Kšiňana, bol najlepším slovenským trénerom 20. storočia. Bol to vraj on, kto najviac posunul slovenský futbal. Kto priniesol do neho priam revolúciu, zavádzal v ňom moderné metódy a nové herné stratégie. Bol to on, kto dal slovenskému futbalu modernú tvár a jeho práca následne inšpirovala aj ďalšieho vynikajúceho trénera Jima Šťastného. Od neho sa potom učili ďalší, vrátane nezabudnuteľného Jozefa Vengloša.
