Zažili ste už ten pocit, že počujete niekoho hovoriť a s istotou viete, že ste to už počuli predtým a celú situáciu ste už raz prežili – hoci je to objektívne nemožné? Ak áno, zažili ste déjà vu – fascinujúci fenomén, ktorý podľa výskumov zažilo až 97 percent ľudí. Ale prečo vlastne k tomuto zvláštnemu pocitu dochádza? Je to len „chyba v Matrixe“, alebo ide o skutočný neurologický jav?
Termín „déjà vu“ pochádza z francúzštiny a znamená doslova „už videné“. Popisuje pocit, keď zažívame situáciu, ktorá nám pripadá povedomá, hoci vieme, že sme ju nemohli nikdy predtým prežiť. Tento zvláštny „nábeh na spomienku“ býva taký intenzívny, že v nás zanecháva pocit zmätenia, fascinácie a niekedy aj nepokoja.
Ako prvý tento fenomén spomínal už svätý Augustín, keď hovoril o „falošných spomienkach“. Skutočný termín „déjà vu“ sa ale objavil až v roku 1890 vďaka francúzskemu filozofovi Émilovi Boiracovi.
Ako déjà vu funguje?
Odborníci sa domnievajú, že déjà vu vzniká v dôsledku kolízie dvoch prúdov vnímania – jeden zaisťuje aktuálne vedomé vnímanie situácie, zatiaľ čo druhý (mierne oneskorený) vytvára falošný dojem, že sa situácia už odohrala. Túto „synchronizačnú chybu“ mozog interpretuje ako spomienku, a práve preto nás zážitok tak mätie.
V niektorých prípadoch ide vraj o takzvané rozdelené vnímanie: prvý krátky a neúplný vnem registrujeme podvedome, ale kvôli rozptýleniu si ho neuvedomujeme. Keď potom dôjde k druhému, plnému vnemu, mozog má pocit, že „už to videl“ – a voilà, déjà vu je na svete.
Brnenský výskum rozlúštil časť záhady
Zásadný prelom v pochopení déjà vu priniesli vedci z Masarykovej univerzity a centra CEITEC, ktorí skúmali mozgy viac než stovky zdravých dobrovoľníkov pomocou magnetickej rezonancie. Zistili, že ľudia, ktorí déjà vu zažívajú, majú štatisticky významne menší hipokampus – časť mozgu zodpovednú za prenos informácií z krátkodobej do dlhodobej pamäte.
„Menší hipokampus môže byť citlivejší na drobné podráždenie, čo môže viesť k spúšťaniu falošných spomienok,“ vysvetľuje vedúci výskumu profesor Milan Brázdil. Jeho tím navyše spomína, že hipokampus je extrémne citlivý na vonkajšie vplyvy – napríklad stres, únavu, nedostatok spánku, zápaly alebo zlé prekrvenie. Všetky tieto faktory by mohli byť potenciálnymi spúšťačmi déjà vu.
Déjà vu u zdravých i chorých
Tento jav zažívajú nielen zdraví ľudia, ale aj pacienti s neurologickými poruchami – najmä tí s epilepsiou spánkového laloku. U nich je za tento jav zodpovedné podráždenie hipokampu pri záchvate.
Ale pozor, nie každé déjà vu je nevinné. Časté výskyty môžu podľa odborníkov byť príznakom neurologických ťažkostí, najmä epilepsie. Ak sa vám tento jav opakuje niekoľkokrát týždenne, je rozumné navštíviť neurológa.
Podľa medzinárodných štúdií sa častejšie objavuje u ľudí vo veku 15-25 rokov, vysokoškolsky vzdelaných osôb, tých, ktorí často cestujú, ľudí, ktorí si pamätajú svoje sny, a u osôb s vyššou hladinou dopamínu.
Zaujímavý prípad popísali vedci aj v súvislosti s užívaním liekov proti chrípke – kombinácia amantadínu a fenylpropanolamínu spôsobila mužovi opakované epizódy déjà vu, ktoré po vysadení liekov úplne zmizli. Existuje však aj celá rodina ďalších „už prežitých“ javov: Déjà entendu – už počuté, Déjà fait – už urobené, Déjà pensé – už myslené, Déjà su – už vedené, Déjà vécu – už prežité, Déjà raconté – už vyprávané a Jamais vu – opak deja vu, kedy známu situáciu vôbec nespoznáme.
Hoci sa ešte úplne nevie, čo presne déjà vu spúšťa, veda má jasno v jednom: nejde o mystiku, ale o občas chybujúci ľudský mozog. Práve drobné „chyby v systéme“ nám pripomínajú, že aj keď je náš mozog výnimočný, stále sa máme čo učiť – o sebe, o pamäti i o realite samotnej.
