V sobotu 20. júla 2024 si pripomenula 150 rokov od úmrtia Jozefa Viktorina aj Matica slovenská. Ako tradične – vo Vyšehrade, v mestečku, kde pôsobil ako farár ostatných osem rokov svojho života a kde je pochovaný. Rozhodujúcu zásluhu na každoročnej tradičnej „púti do Vyšehradu“ majú Slováci z Budapešti, konkrétne Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti – Jozefove. Tak tomu bolo aj teraz.
Takzvaná púť do Vyšehradu má už stabilný program. Najprv spomienka pri Viktorinovom hrobe na miestnom cintoríne. Kríž na hrob vytvoril sochár Ladislav Dunajský, ktorý bol aj autor pomníka J. Hollého na Dobrej Vode, o ktorý sa významne zaslúžil J. Viktorin. Medzi položenými kyticami bola aj kytica Matice slovenskej.
Púť sa presunula na školský dvor miestnej Základnej školy Lajoša Apriliho, kde sa nachádza dvojjazyčná maďarsko-slovenská pamätná tabuľa J. Viktorina. K pútnikom sa prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a hlavná organizátorka pani Monika Szelényiová. Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena a Vyšehradský nemecký spevokol zaspievali „menšinové hymny“ Nemcov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. Nezabúdajme, že Vyšehrad v 19. storočí obývala početná nemecká menšina. Nasledoval príhovor iniciátora pamätnej tabule a Viktorinovho pripomínania vo Vyšehrade Kazméra Kapolnaia. Ani Matica slovenská nezabudla na jedného zo svojich najvýznamnejších spoluzakladateľov. Hoci som pravidelný účastník takmer všetkých spomienok, dnes sa mi dostalo cti prihovoriť k prítomným ako člen Výboru Matice slovenskej. Odovzdal som pozdravy predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera a vyjadril nádej v prehĺbenie spolupráce pri odkrývaní a udržovaní našej spoločnej pamäte na J. Viktorina. K pamätnej tabuli sme položili aj veniec Matice slovenskej.
Slávnosť pokračovala výlučne slovenskou svätou omšou v „domovskom“ chráme J. Viktorina v Kostole sv. Jána Krstiteľa. Musím vyzdvihnúť, že vystúpenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Vyšehradského nemeckého spevokolu počas omše bolo skutočným zážitkom.
Vyvrcholenie Viktorinskej púte bolo v kultúrnom dome a Mestskej knižnici kráľa Mateja. Vždy sa teším o akých zaujímavých vyšehradských súvislostiach J. Viktorina prehovorí tunajší historik pán Péter Gróf. Dnes pripomenul článok z dobovej tlače o Viktorinovej zásluhe pri návrate Kláry Zachovej do vtedajšej pamäti a súvisiaci úryvok z diela L. Ápriliho „Vyšehradské výjavy“ prečítala Ilona Kálazyová.
Na záver niekoľko mojich osobných postrehov. Slováci z Maďarska vytvorili úctyhodnú tradíciu návratu osobnosti Jozefa Viktorina do súčasného sveta. Niečo podobné sa na Slovensku nepodarilo. Neobstojí tvrdenie, že iba prvých šesť rokov pôsobil na území dnešného Slovenska (Senica, Trstín, Skalica) a viac ako 20 rokov sa pohyboval vo farnostiach na území dnešného Maďarska (Starý Budín, Budín a Vyšehrad). Pešť a Budín boli v tom čase strediskom aj slovenského národného života, ale J. Viktorín dokázal využiť akékoľvek prostredie pre činnosť v prospech svojho národa, v prospech ľudí dobrej vôle. Svojou publicistickou, editorskou a organizačnou činnosťou vytváral podmienky pre oživenie slovenského národného, nielen literárneho života. Práve v Pešťbudíne vydal almanach Concordia a tri ročníky Lipy, ktoré odštartovali kariéru mnohých slovenských spisovateľov. Vydával zobrané spisy velikánov Jána Hollého, Andreja Sládkoviča či Jonáša Záborského. Organizoval národný život, trikrát sa pokúsil o vznik Matice slovenskej a keď sa to napokon podarilo patril medzi jej zakladajúcich členov.
Na dnešnom Slovensku si ho pripomínajú pamätné tabule na farách v Senici, Trstíne a Skalici, pred dvomi rokmi obnovená pamätná tabuľa v rodnom Zavare. Tam je aj Viktorínova ulica a druhá v Bratislave. V Trnave majú po ňom asi pomenované námestie, píšem asi, lebo nesie názov Viktoriniho námestie. Preto o takom systematickom a sympatickom budovaní historickej pamäte ako to robia naši krajania v prípade Viktorina vo Vyšehrade môžeme na Slovensku zatiaľ iba snívať. A na jeseň chystajú odhalenie jeho pamätnej tabule na pôsobisku v kostole sv. Petra a Pavla v Starom Budíne. Opakujem, česť a chvála im!
A čo my Slováci? Loptička šírenia pamäti na J. Viktorina je už na našej strane. Aj matičnej. Napriek pevným základom podujatia, ktoré vybudovali pešťbudínski Slováci načim myslieť na budúcnosť podujatia. Rokmi sa stala z účastníkov pomerne uzavretá skupina a roky pribúdajú. Je potrebné získavať nových pútnikov kráčajúcich stopami J. Viktorina. Možno tým, že dáme priestor takým aktivitám, ktoré oslovia širšie a rôznorodejšie spektrum na oboch stranách hranice. Obnoviť spoločné vedecké konferencie, zmapovať doterajšie poznatky (hodno zozbierať príspevky historika P. Grófa a ďalších, ktoré odzneli za tie roky a vydať ich dvojjazyčne). Určite sa vynoria aj ďalšie nápady. Všetci, ktorým záleží na „projekte Viktorin“ musia spojiť sily a zabezpečiť jeho úspešnosť v ďalších rokoch. Nielen na dobrovoľníckom základe. Ja sa k tejto práci hlásim. Veď je málo takých osobností ako bol J. Viktorin, ktoré majú čo povedať aj dnešným Slovákom i Maďarom.
Jozef Schwarz
